Rozhovor s kameramanom Jurajom Galvánkom sme pôvodne chceli zrealizovať v roku 2019, v roku 100. výročia narodenia Vojtecha Zamarovského. Z dôvodu jeho pracovnej vyťaženosti sme museli termín posunúť. Čakanie však rozhodne nebolo na škodu. Juraj Galvánek je nevyčerpateľný zdroj informácií, poznatkov, zážitkov ale aj zaujímavých príbehov z ciest a spolupráce nielen s Vojtechom Zamarovským. Práve s ním však koncom osemdesiatych rokov 20. storočia spolupracoval na 13-dielnom televíznom seriáli Veľké civilizácie staroveku očami Vojtecha Zamarovského. Kvôli jeho natáčaniu precestovali viacero krajín dávneho starovekého sveta, množstvo historických miest a archeologických lokalít.

Aká bola vaša cesta ku kamere?
Keď som mal desať rokov, dostal som od strýčka na narodeniny fotoaparát Altissu Box. Vtedy stál asi 40 korún. Začal som fotografovať, veľmi sa mi táto záľuba zapáčila. Počas strednej školy som si uvedomil, že by som v nej mohol pokračovať aj ďalej – ak to bude moja profesia bude to zároveň záľuba na celý život a to by bolo ideálne! Dlho som nad tým rozmýšľal, nevedel som spočiatku ako na to. Navyše som mal zlý kádrový posudok, nedostal som ani doporučenie na vysokú školu (pozn. rok 1961). Musel som si teda kádrový posudok vytvoriť sám. Ak som chcel byť kameramanom, rozhodol som sa začať od piky.
Po skončení strednej školy som sa ponúkol za brigádnika hlavnému osvetľovačovi na Kolibe, v štúdiu Slovenského filmu. Dostal som sa do ateliéru, staval som mosty nad dekoráciami. Režisér Pavlovič vtedy točil film Most na tú stranu, bol to prvý film, v ktorom hrala Božidara Turzonovová spolu so svojim budúcim manželom Jozefom Adamovičom. A mňa okúzlila práca kameramana Františka Lukeša. Po troch mesiacoch mi bolo absolútne jasné, že chcem byť kameraman! Na odporúčanie ma zobrali do Krátkeho filmu. Najprv som robil asistenta kamery, potom asistenta produkcie, naučil som sa veľa zaujímavého. Veľmi veľa mi to dalo, prax je nesmierne dôležitá! Po pár mesiacoch som si dal prihlášku na štúdium kamery na FAMU do Prahy (v Bratislave sa vtedy ešte neštudovala), a v roku 1963 som nastúpil do prvého ročníka. Po druhom ročníku ma vyhodili zo školy spolu s Dodom Šimončičom. Odbor filmového obrazu sme študovali len dvaja Slováci a obaja sme museli odísť. Šimončič sa vrátil na školu skôr a ja som nastúpil na dva roky na vojenčinu. Po dvoch rokoch som sa na školu vrátil a nakoniec som promoval 15. decembra 1970 v nádhernej sále pražskeho Rudolfina. O rok neskôr som nastúpil opäť do Krátkeho filmu na Kolibe, znovu ako asistent kamery. Robil som s vynikajúcimi kameramanmi – nestorom Otakarom Patočkom, Mikulášom Ricottim, Viktorom Svobodom, Vincentom Rosincom.
Môj prvý film ako kameramana bol Deti spod Oblíka (1974), ktorý režíroval môj spolužiak Janko Zeman. Hudbu k nemu robil Svetozár Stračina. V Slovenskej filmovej tvorbe som pracoval na viacerých krátkometrážnych a dokumentárnych filmoch. Spolupracoval som aj so Slovenskou televíziou, kde som v roku 1974 začal s Jankom Fajnorom robiť program Ráčte vstúpiť!. Tejto spolupráci predchádzalo moje priateľstvo s Eliášom „Elom“ Havettom, spoznali sme sa ešte na filmovej fakulte v Prahe. Práve on bol autorom námetu tohto programu.

S Vojtechom Zamarovským ste spolupracovali na seriáli Veľké civilizácie staroveku očami Vojtecha Zamarovského. Ako začala vaša spolupráca, čo jej predchádzalo?
Za tých pätnásť rokov, čo som v tom čase už robil v slovenskom filme, som si ako kameraman  vybudoval veľmi dobrú pozíciu. V roku 1985 ma ako kameramana pre tento seriál odporučilo Štúdio krátkych filmov Bratislava. Jeho riaditeľ Mikuláš Fodor sa ma spýtal, či by som to chcel natočiť a ja som hneď súhlasil. Vojtech Zamarovský o mne samozrejme vedel, som jeho synovec, a toto odporúčanie ocenil ako zaujímavý nápad.

Čo bolo vašou motiváciou na spoluprácu na tomto seriáli? Máte rád dejiny?
Áno, mám rád dejiny. Najmä starovek a Sumerov. Pre mňa bolo zaujímavé ísť točiť do tých krajín, bol som na to veľmi zvedavý.

Skúste nám priblížiť prácu kameramana na tomto seriáli.
Rozmýšľal som ako to natočiť – na výbavu na 35 mm film by som potreboval ďalšie auto a asistenta. Rozhodli sme sa pre 16 mm film, bolo to z hľadiska logistiky jednoduchšie.
V štábe som bol jediný kameraman, ostatní členovia mi pomáhali. Mal som tri kamery (zvuková Eclair 16 mm, Arriflex 16 mm a Paillard Bolex), množstvo 16 mm materiálu, lampy, statívy, káble. S touto výbavou som bol pravdepodobne najťažší člen výpravy.
Uvažovali sme, že 16 mm materiál potom prepíšeme na 35 mm a mohlo to ísť do kín. Nestalo sa tak, lebo došli peniaze a rok 1989. Ledva sa stihli vyrobiť vyrovnávacie kópie, tie sa spolu s vyvolaním negatívu robili na Barrandove.

Ako vznikol nápad na takýto seriál? Bol jeho jediným autorom Vojtech Zamarovský?
Autorom bol Vojtech Zamarovský, mal nápad natočiť seriál po stopách svojich kníh. Scenár pripravil z ich rešerší. Možno to ešte rozpracovali s Igorom Dobišom, režisérom seriálu. Ja som už prišiel do rozbehnutej prípravy.

Kto tvoril filmový štáb? Koľko mal členov?
Vojtech Zamarovský bol autorom námetu a scenára a zároveň moderátor seriálu, režisérom Igor Dobiš, produkčný Paľo Gubčo, ja ako kameraman, dramaturg Milan Varsík, Peter Bolerázsky a Ivan Havrila – zvukár.
Šefproducent Krátkeho filmu – Vojtech Mladý spolu s Paľom Gubčom – výkonným producentom sa nám spolu s riaditeľom Krátkeho filmu snažili pômôcť zabezpečiť financie na tento seriál. Pracovník televízie Milan Varsík pracoval ako redaktor vo vysielaní pre deti a mládež, bol fanda do archeológie. Jeho priateľ redaktor Peter Bolerázsky išiel tiež s nami, obaja prisľúbili zohnať ďalšie financie.

Ako bola financovaná realizácia seriálu?
To by najlepšie zodpovedal Mikuláš Fodor, vtedajší riaditeľ Krátkeho filmu. Tých trinásť dielov stálo na tú dobu nemalé peniaze. Koncom roka 1985 oslovila naša produkcia Slovenskú televíziu. Tá však neprejavila žiadny záujem o nakrútenie tohto seriálu. Zostali sme na to sami a mali sme finančný problém.
Veľmi nám pomohol vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Bol zároveň priateľom Vojtecha Zamarovského. Zamarovský mu v rozhovore porozprával o zámere natočiť filmový materiál po stopách svojich knižiek, bol ochotný urobiť obrazový záznam zo všetkých z nich. Mal už napísaný aj scenár. Posťažoval sa, že na to nie sú peniaze. Miroslav Válek mu vyšiel v ústrety, poskytol financie na realizáciu a tak sme sa do toho mohli pustiť. Krátky film nám poskytol materiálne vybavenie – filmovú surovinu, kamery a ďalšie vybavenie.
V súčasnosti je vlastníkom práv na tento seriál Slovenský filmový ústav.

Seriál ste natáčali v rokoch 1986 – 1988. Koľko krajín ste navštívili a ako dlho ste sa v každej z nich zdržali? Boli ste na cestách celé 3 roky alebo ste si robili prestávky?
V roku 1986 sa určilo, že budeme točiť na tri etapy. Na jeseň 1986 sme plánovali točiť v Turecku, Grécku a na Kréte. V roku 1987 sme pokračovali v Egypte a Mezopotámii (na území dnešného Iraku) a v 1988 sme točili Taliansko a múzeá v Paríži, Londýne, Berlíne a Petrohrade. V každom roku sme boli na cestách 3 – 4 mesiace.
Počas ciest sme točili aj v múzeách krajín a miest, ktorými sme prechádzali – v Aténach, Ankare, Istanbule, v Egypte. Vo všetkých múzeách sme za natáčanie museli platiť, stálo to neuveriteľné peniaze. Napríklad v múzeu v Káhire sme vtedy za hodinu natáčania museli zaplatiť 400 dolárov! Na vstupy sa minulo najviac peňazí.

Ako ste mali zabezpečenú logistiku – povolenia, dopravu, ako ste riešili ubytovanie? Ako ste získavali valuty na cestu, keďže v tom čase to bol problém? Bol Vojtech Zamarovský osobne zaangažovaný aj v takýchto prevádzkových záležitostiach?
Prevádzkové veci riešila vždy produkcia. Vybavovala všetky povolenia, zabezpečovala ich cez Ministerstvo zahraničných vecí. Povolenie nakrúcať sme museli mať v každej krajine.
Na dopravu sme pre všetky cesty využívali na mieru prispôsobenú Aviu, ktorou sme vyrážali z Československa. Bol tam hluk, išli sme max. 70 – 80 km/ hod. Zvukár Ivan Havrila bol zároveň šoférom. Letecky sme cestovali jedine do Iraku a Petrohradu.
Ubytovanie sme si nikdy nezaisťovali vopred, pretože sme nikdy nevedeli kam sa dostaneme. Nad tým, kde budeme spať, sme rozmýšľali až keď sme dotočili deň. Snažili sme sa hľadať skôr európsky zariadené hotely. Potrebovali sme prístup k elektrine, musel som dobíjať batérie do kamery, do svetiel.
V rezerve sme síce mali so sebou aj stany ale za celú tú dobu sa ani raz nestalo, že by sme ich museli rozbaľovať.
V Iraku, v malej dedine za Babylonom, sme sa dostali do veľmi jednoduchého arabského hotela. V izbe boli len dve postele a na stene nahusto krvavé škvrny od pozabíjaných napitých komárov. Patrila k nej aj obrovská kúpeľňa ale v jej výbave bola iba v rohu zastrčená tzv. turecká toaleta obkolesená systémom potrubia. No akrobatický výkon, keď tam chcel človek niečo vykonať! (smiech) V Turecku sa nám často stávalo, že hotely boli neďaleko minaretov. Muezíni tam pravidelne spievali, veľmi nadšení sme z toho neboli.
V hoteloch a reštauráciách európskeho typu v Egypte a Iraku sme museli platiť v dolároch. Každý z nás dostal ešte v Bratislave pred cestou cestovné šeky, tie sme si menili v bankách za doláre alebo za malú hotovosť v mene platnej v konkrétnej krajine. Z toho sme si museli platiť všetko – ubytovanie, aj stravu. Z rozpočtu produkcie sa platila doprava a vstupy do pamiatok a múzeí.

Realizácia seriálu bola isto náročná nielen fyzicky kvôli cestovaniu a pracovným podmienkam. Točili ste aj v krajinách, kde v tom čase nebola priaznivá bezpečnostná situácia (iracko – iránska vojna v rokoch 1980 – 1988). Ako sa vám podarilo zvládať tieto riziká? Museli ste mať aj vojenský sprievod?
V Iraku sme dostali prideleného človeka, ktorý nás sprevádzal na celej ceste. Vždy som radšej vopred hovoril čo chceme točiť a pýtal som sa čo môžeme natočiť. Pri zikkurate v Ure ma sprevádzal dokonca plukovník letectva, tam to bolo prísne strážené.
Náročné boli napríklad podmienky v Egypte, v tých letných horúčavách. Točili sme pyramídy v Gíze, kým ja som točil, štáb bol skrytý v tieni. Zabudli sme si vodu. Mne sa na tom slnku začala točiť hlava, pískalo mi v ušiach. Neskôr mi povedali, že to mi vraj začala hustnúť krv. Smrť smädom musí byť asi tá najhoršia.

Poďme teda po poradí – kde ste točili v prvom roku?
Na prvú cestu sme vyrazili začiatkom septembra 1986 – do Turecka. Strávli sme tam asi 4 -5 týždňov. Plánovali sme natočiť mestá Chetitov, Frýgov, Lýdov, Lýkov. Začínali sme v Gordione. Tam sme nakrútili samotný staroveký Gordion, kde žil lýdsky kráľ Kroisos a pozostatky chrámu bohyne Kybelé – podľa Frýgov matky všetkých bohov.
Presunuli sme sa do Ankary, tam sa k nám pridal Vojtech Zamarovský, ktorý priletel z Prahy. To bola jediná výnimka, kedy s nami necestoval priamo z Československa. Pokračovali sme do Chattuše, starovekého hlavného mesta Chetitov, blízko dnešného Boğazkale. Tam sme mali aj miestneho sprievodcu. Pamätám si, že tam bolo veľmi zlé počasie. Natočili sme Chattušaš a chetitskú skalnú svätyňu na blízkom pahorku Yazilikaya. Tam sa natáčalo veľmi zložito, skaly sú blízko seba, navyše je tam roklina.
Odtiaľ sme išli do Kültepe, kde v dvadsiatych rokoch 20. storočia žil a robil výskum československý orientalista a jazykovedec Bedřich Hrozný (pozn. zakladateľ chetitológie, rozlúštil chetitský jazyk. V roku 1925 kúpil v Kültepe, v mene Československej republiky, pozemok, aby mohol rozšíriť svoj archeologický výskum. Objavil tu dôležitý archív – viac ako 1000 kusov hlinených tabuliek s klinovým písmom z 2. tisícročia pred n.l.).
Pokračovali sme k Stredozemnému moru, do kraja kde kedysi žili Lýkovia a pozostatky gréckej komunity. Nakrúcali sme v ruinách starovekého Olympu – tam sme zažili úžasné kúpanie v zálive, ako v zrkadlisku. Nasledovali Phaselis, Kekova – potopené staroveké mesto a hrobky. V tých rokoch, keď sme tam boli, tam ešte nechodilo veľa turistov, nakrúcalo sa nám veľmi dobre. V Miléte a Efeze to bolo horšie, tam už turisti boli. V Efeze sme už aj pomerne veľa platili. Natočili sme tam Celsiovu knižnicu, divadlo, Artemidin chrám. Nakrúcali sme tiež v starovekej Tróji a na akropole v Pergamone, kde kedysi stál známy oltár. Treba spomenúť aj Fethiye (pozn. staroveký Telmessos), tam sú hrobky vytesané priamo v skalných stenách, ale aj hrobky v Limyre a Xantose.
Boli sme sa pozieť aj v Kapadokii, to je veľmi zaujímavá krajina! Navštívili sme aj Pamukkale, boli sme v hoteli, kde boli vo vonkajšom bazéne mramorové antické stĺpy! Sú z pozostatkov antického mesta Hierapolis, ktoré sa zrútilo pri dávnom zemetrasení.
V Turecku sme takmer výhradne spávali vo veľmi lacných hoteloch, stále sme mali kontinentálne raňajky – chlieb, maslo, marmeláda, po pár týždňoch to už bolo otrasné. Tak sme si potom radšej varili sami.

Nasledovalo Grécko…
Natáčanie v Grécku sme začínali v Pelle, rodisku Alexandra Veľkého. Odtiaľ sme išli do Maratónu, kde sa odohrala bitka medzi Grékmi a Peržanmi, točili sme tam aj v múzeu. V gréckych múzeách však už boli poplatky oveľa vyššie ako v Turecku. Potom sme prešli do Atén. Dostali sme sa do Korintu, točili sme v Apolónovom chráme. Apolónov chrám sme nakrúcali aj v Delfách, tak ako aj divadlo, pokladnicu a štadión. V Delfách sme zažili aj sviatok sv. Mikuláša – 6. decembra. Je to malé mestečko, pod oknami hotela išiel sprievod, všade voňala živica a kadidlo. Niečo úžasné!
Točili sme ešte v Mykénach, to bol veľký zážitok – keď si pomyslíte, že odtiaľto vyrážal Agamemnón proti Tróji! V Olympii sme točili pôvodný olympijský štadión. Vrátili sme sa do Atén, tu sme natočili Akropolu, Parthenón – ten bol vtedy v rekonštrukcii a Dionýzovo divadlo. Z prístavu Pireus sme išli na ostrov Aigína, tzv. ostrov pistácií. V živote som nevidel toľko pistácií ako tam, predávali ich všade. Natočili sme tam chrám bohyne Afaie.
Odtiaľ sme išli na Krétu – ostrov kráľa Minoa. Natočili sme palác v Knósse, ktorý mal 1300 -1500 miestností, boli tam tiež obrovské sudy na olej. Boli sme prekvapení, že palác kráľa Minoa nemal žiadne hradby! Na freskách boli krásne vyobrazenia lastovičiek alebo delfínov. Posedeli sme si aj na Minoovom tróne.
Točili sme aj v Archeologickom múzeu v Heraklione, tam ma zaujala terakotová soška minojskej bohyne s hadmi. Boli sme aj v palácoch Faistos, Hagia Triada, Gurnia – nad zálivom Mirabello, asi najkrajší záliv na svete. Malý palác v Gurnii vykopala a preskúmala Američanka Harriet Boydová, našla tam aj remeselnícke dielne.
Na Kréte som sa pozeral aj po krajine, hrala neuveriteľnými farbami – časť kopcov bola červená, časť žltá, zelená. Bolo to podobné ako keď som natáčal v USA v Nevadskej púšti na Zabriskie Point. Tam sú tiež také farebné piesky.
Z Kréty sme sa na Vianoce 1986 vrátili rovno domov. Pamätám si, že som priniesol obrovské mandarinky, veľké ako dve päste dohromady. Žena ani rodičia neverili vlastným očiam. (smiech)

Kedy ste vyrazili na cesty v nasledujúcom roku 1987?
Koncom augusta 1987 sme odchádzali do Egypta, v najhoršom období – boli tam veľké horúčavy! Skôr sme ale nedostali povolenia. Najprv sme poslali loďou auto a samotného šoféra a zároveň zvukára Ivana Havrilu. Sám sa tam prebíjal, nevedel ani arabsky, ani anglicky.

Čakal na neho niekto v Egypte? Ako sa tam Ivan Havrila sám so slovenčinou prebíjal?
Nie, nečakal ho nikto. Neviem ako to zvládol, asi rukami-nohami. (smiech) Vylodil sa však v Alexandrii, my sme za ním prišli lietadlom.
V Alexandrii sme natáčali Pompeiov stĺp a blízko Serapea. Odtiaľ sme išli do Káhiry. Prvé nakrúcanie sme mali v Gíze pri pyramídach. Z hotela, kde sme bývali, sme k pyramídam jazdili po hlavnej ceste plnej obchodov ale najmä mäsiarstiev. Bol august, pred každým z nich viseli polovice kráv, plné múch – neuveriteľný smrad tam bol!
V Gíze sme točili aj vo vnútri Chufuovej pyramidy, bolo tam minimálne 30°C! Pri vstupe do tzv. Veľkej galérie sme stretávali zamdleté turistky s klaustrofóbiou. Boli sme veľmi radi, že aj takáto fóbia existuje, lebo sa nám to vo vnútri všetko vyprázdnilo! Natočili sme, čo sme potrebovali, aj pohrebnú komoru. Keď som sa rozložil so svetlami a technikou v tzv. Veľkej galérii, všimol som si, že mi niečo kvapká na kameru. Pozriem hore, a tam Ivan Havrila, ktorý svietil scénu, pot z neho tiekol, až sa odrážal od kamery! Takmer sa tam už nedalo ani dýchať!

Nelákalo vás vyskúšať si Chufuov sarkofág?
Ani nie. Ale keď sme natáčali vo Venisovej pyramíde v Sakkáre tak mi Zamarovský hovorí: „Jurko, tu som ležal, v tomto sarkofágu…“, a porozprával nám historku ako sa pri svojej predošlej ceste v tejto pyramíde pozabudol a na noc ho v nej omylom zatvorili. Veľmi sa tomu potešil, aspoň mal čas opisovať zo stien texty v hieroglyfoch. Keď bol už unavený, ľahol si do prázdneho sarkofágu. Na druhý deň ráno, keď dnu vchádzali prví turisti, nechtiac vyplašil ich sprievodcu, keď zo sarkofágu vykukol. Sprievodca okamžite ušiel, asi sa zľakol, že Venis vstal z mŕtvych. (smiech)

Točili ste aj ďalšie pamiatky v okolí Káhiry?
Točili sme v starovekom Mennofere a v Abúsíre, na koncesii Českého (vtedy ešte Československého) egyptologického ústavu Univerzity Karlovej. Profesora Vernera, riaditeľa tohto ústavu, Vojtech Zamarovský často spomínal. Ale keďže v Egypte v lete archeologický výskum neprebieha, nemali sme šťastie stretnúť sa tam ani s ním, ani s inými našimi egyptológmi.
V Dahšúre sme chceli natočiť Lomenú a Červenú pyramídu panovníka Snofrua. Boli sme od nich dosť ďaleko, potreboval som sa k nim dostať bližšie cez súkromný pozemok nejakej babičky. Nechcela ma pustiť, museli sme jej zaplatiť. Cestou späť pýtala od nás ďalšie peniaze a keď sme jej nechceli znovu zaplatiť, tak mi na holý chrbát (mal som v tom teple oblečené len krátke nohavice) zavesila nejaké choré slintajúce dieťa a tlačila ho na mňa, kým sme znovu nezaplatili. Doteraz mám ten zážitok v pamäti! Arabi v Egypte boli úplne iní ako napríklad v Iraku!
Z Káhiry sme pokračovali popri mori smerom do Hurghady. Vtedy tam ešte nestáli hotely, ani okúpať sme sa nešli. A odtiaľ cez púšť do Luxoru. V Luxore sme natáčali Luxorský chrám s alejou sfíng a Amonov chrám v Karnaku. Tam som úplne žasol, keď som to videl! V Karnaku sme natočili aj dôležitú vec – je tam vyobrazená staroveká mierová zmluva medzi Egypťanmi a Chetitmi.
Preplavili sme sa na luxorský západný breh, videli sme Memnonove kolosy, točili sme Ramesseum, boli sme aj v Dér el-Medíne a v Hatšepsutinom chráme v Dér el-Bahrí. Cestou boli mnohé dielničky na spracovanie a predaj alabastru. Zamierili sme do Údolia kráľov, videli sme úžasné hrobky, napríklad Setiho I. – otca Ramesseho II., a Tutanchamonovu hrobku. V oboch sme boli sami. Boli tam však obrovské horúčavy! Priamo v Údolí kráľov bola vtedy len jedna malá reštaurácia, aj tá bola celá presklená, ani tam sa nedalo oddýchnuť od páľavy.
Pokračovali sme do Asuánu k 1. kataraktu a k ostrovu Elefantína. Cestou sme točili chrámy v Edfú, Esne a Kóm Ombe.

Koľko času ste strávili v Egypte?
Presne si nepamätám. Robili sme veľmi rýchlo aby sme všetko stihli. Ale všade sme museli platiť. Nehovoriac o tom, že hoci sme zaplatili, aj tak všetci strážcovia na pamiatkach natŕčali ruky. Pochopiteľne, nič sme im nedali, ukázali sme im papier, že už máme zaplatené. Papier nepustí! Potom sme dostali radu, že keď niekto natrčí ruku, aby sme mu aj my podali ruku. (smiech)

Vyhýbala sa vám „faraónova choroba“?
Práve v Egypte sme mali celý čas problém so zdravím Zamarovského. Ešte v Káhire zjedol na trhovisku nejaké šaláty a hneď na druhý deň ho postihli veľmi silné tráviace problémy. Znášal to statočne ale bolo nám ho veľmi ľúto. Asi desať dní takmer nič nejedol, pil len vodu a škótsku whisku, ktorú sme mali so sebou. Našťastie, lebo alkohol sa tam nedal zohnať. V Káhire som našiel len jeden obchod, kde ho predávali. Ten alkohol ho držal pri kalóriách, ku koncu jedol už aspoň suchý chlieb. Celý čas však na ňom nebolo nič poznať. Bol absolútne sústredený! Neuveriteľné!

Z Egypta ste sa presunuli do Iraku. Do Bagdadu ste mali vraj pomerne dramatickú cestu.
Auto sme poslali naspäť do Československa, a už bez kolegov Varsíka a Bolerázskeho sme leteli z Káhiry do Larnaky na Cypre. Odtiaľ sme mali pokračovať do Iraku. V Larnake nám ale povedali, že lietadlo pre poruchu nepoletí, aby sme počkali. Až o dva dni v podvečer nám zavolali, že lietadlo do Bagdadu je pripravené. A hoci to bola normálna linka irackých aeroliniek, boli sme v ňom jediní pasažieri. V lietadle už sedeli piati podivní chlapíci, rovnako oblečení, zhruba v rovnakom veku – asi to neboli stewardi. (smiech) Hneď po vzlete nabralo lietadlo takmer kolmý smer nahor – pomyslel som si, že je to asi vojenský pilot, čo si pomýlil civilný let so stíhačkou. Akonáhle sme sa dostali nad irackú zónu, vonku už bola tma, zhasli všetky svetlá v lietadle, aj polohové, a celý let sme leteli v absolútnej tme. Len s malými lampičkami pri sedadlách. Hneď sme si uvedomili, že už sme vo vojne (pozn. iracko-iránska vojna v rokoch 1980 -1988). Nebol to príjemný pocit.

Čo ste mali naplánované v Iraku?
V Iraku sme sa dosť zdržali. V Bagdade sme hneď na druhý deň dostali prideleného človeka priamo od Husajna (pozn. Saddám Husajn, iracký prezident v rokoch 1979 – 2003), ktorý nás sprevádzal a mal na nás dávať pozor. Neskôr sme to aj ocenili.
Autom sme sa dostali do Uruku – mesta Gilgameša. Starovekí obyvatelia mesta kúrili ropou! V Uruku som natočil zikkuraty bohyne Ištary a boha Anua. Pokračovali sme do Eridu, tam je najstarší zikkurat. Vystúpil som na jeho vrchol, vtedy ešte nebol zrekonštruovaný, dalo sa tam voľne ísť. Zrekonštruovaný bol už ale zikkurat v Ure. Tam som však mohol točiť iba v smere a pohľade, ktorý nám určil náš vojenský sprievodca – plukovník, aby som náhodou nenatočil nejaký vojenský objekt.
Odtiaľ sme pokračovali do Babylonu. Videli sme Ištarinu bránu a Cestu procesií – originály sú v Berlíne (tie sme natáčali neskôr), my sme natočili ich pôvodné miesta. Mimochodom, dlaždice na Ceste procesií sú pospájané asfaltom – zaujímavé, že sa v tej horúčave netopí! V roku 323 pred n. l. zomrel v Babylone aj Alexander Veľký, boli sme aj na tom mieste. Cestou k Babylonskej veži, resp. zikkuratu Etemenanki, sme sa dostali k palácu Nabukadnezara. Vyzeral vtedy žalostne, boli to ruiny. Ani Babylonskú vežu sme nakoniec nevideli. Miestni obyvatelia už v stredoveku poodnášali dokonca aj jej základy na svoje stavby. Bol som prekvapený – hľadal som Babylonskú vežu a našiel som už len jamu!
Pokračovali sme späť cez Bagdad do Mosulu, Ninive a Nimrudu. Natočili sme miesta archeologických vykopávok Layarda a Bottu – sochy okrídlených býkov v Nimrude, starovekom Kalachu, a v Ninive hradby a knižnicu kráľa Aššurbanipala, kde sa našli tisíce klinopisných tabuliek. Okrem iných aj s Eposom o Gilgamešovi a opisom potopy sveta. Zamarovský nám hovoril, že je veľmi pravdepodobné, že práve z tohto opisu prevzali Židia legendu o potope sveta – Židov sem priviedol Nabukadnezar po dobyti Jeruzalema.
Opäť sme sa vracali do Bagdadu. Cestou sme si v diaľke všimli zikkurat, avšak nechceli nás tam pustiť točiť, vraj je to nebezpečné, mohli by na nás strieľať. Neskôr sme sa dozvedeli, že sa v jeho blízkosti ukrývali irackí vojenskí zbehovia.
Po návrate do Bagdagu sme zistili, že do blízkosti nášho hotela dopadla iránska raketa, mali sme šťastie, že sme tam vtedy neboli.
Problémy nám začali ešte len v Bagdade – náš sprievodca, pridelený Husajnom, si vyžiadal celý natočený materiál a musel som ísť s ním. Vzal ma do bagdadskej televízie, kde mi oznámili, že oni budú vyvolávať ten materiál. A že keď zistia, že sú tam nejaké vojenské objekty, môžem rátať s väzením a nie s cestou domov. Nafasoval som ešus, vojenskú stravu a prespal som v televízii. Na druhý deň mi odovzdali vyvolaný, skontrolovaný a zapečatený materiál, že je to v poriadku. Našťastie som sa celou trasou riadil aj pokynmi nášho sprievodcu. Ale jeden nikdy na sto percent nevie, čo sa mu môže dostať do záberu.
Pred Vianocami sme sa dostali posledným lietadlom z Bagdadu do Prahy a potom do Bratislavy. Boli sme ešte zvyknutí na tričká a tu nás privítal mráz! Doma na schodoch som sa zošuchol po ľade až k domu, aj s celou batožinou.

Ako ste pokračovali v roku 1988?
Na jar 1988 sme cestovali do Talianska, opäť sme cestovali našou Aviou. Nakrúcali sme v Ríme ale mali sme prísny zákaz vojsť do Vatikánskych múzeí. Okrem najznámejších pamiatok a historických miest sme točili aj akvadukt, dostali sme sa do Panteónu. Vtedy som sa dostal prvýkrát aj do Baziliky sv. Petra. Natáčať sme tam však nemohli, iba sme si ju prehliadli. Točili sme Koloseum aj Forum Romanum, aj Titov oblúk, ktorý bol postavený na oslavu dobytia Jeruzalema.
Severne od Ríma sme točili etruské hrobky. Etruské pamiatky sme točili dodatočne aj v petrohradskej Ermitáži. Tam mi veľmi vyšla v ústrety pani z múzea, ktorá mi dovolila, na vlastné riziko a hoci sa veľmi bála, povyberať niektoré etruské vázy z vitrín, aby som ich mohol nasnímať v lepšom svetle a podmienkach.
Z Ríma sme išli do Neapola a Pompeí, točili sme aj Viu Appiu – prvú dláždenú cestu, začali ju stavať v roku 312 pred n.l. Prešli sme na juh Talianska, vo Paestum sme točili staroveké grécke chrámy, ktoré sa zachovali z bývalej gréckej kolónie. Pokračovali sme na Sicíliu. Ubytovali sme sa v Taormine – aby sme mali dobrý výhľad na Etnu. Tá si vtedy len tak trošku „pofajčievala“. Je to nádherný kraj! Boli sme prekvapení, koľké cesty tu viedli cez mnohé viadukty a tunely.
Pokračovali sme do Palerma. Keď som išiel vybaviť ubytovanie nevedel som, že som vošiel do „mafiánskeho“ hotela. Kamery, zariadenia a techniku sme si vždy z auta brali so sebou na izbu. Hoteliér sa ale urazil, vyhlásil, že u nich sa nekradne, aby sme si všetko nechali v aute! To mi už bolo všetko jasné! (smiech) Odtiaľ sme sa vydali do Agrigenta, natáčanie sme ukončili v Syrakúzach.
V tom istom roku, ale už bez Zamarovského a bez štábu, som išiel točiť ešte do Louvru do Paríža, do múzeí v Londýne a do Ermitáže v Petrohrade. Do Paríža a Londýna sme cestovali opäť autom s Ivanom Havrilom. Išiel s nami Vojto Mladý ako šéfproducent a pán Chmelík ako tlmočník. Do Leningradu, dnes Petrohradu, sme išli letecky.
Na Barrandove už bola medzitým vyvolaná filmová surovina, 16 mm negatívy, a priebežne sa začalo so strihom materiálu. Strih bol hotový na prelome rokov 1988 – 1989. Na Barrandove sa tiež robili vyrovnávacie kópie. Ako som spomínal, pôvodne sa uvažovalo, že sa to bude zväčšovať na 35 mm formát, ale k tomu už nedošlo.

Kto vyberal konkrétne miesta natáčania? Mohli ste natáčať bez problémov aj na archeologických lokalitách a v múzeách?
Ešte v Bratislave, pred našim odchodom, nám bolo zakázané točiť kresťanské chrámy a kríže, resp. akékoľvek chrámy. Zamarovský na to povedal, že tým pádom nemusíme ísť nikam. Nesmeli sme točiť ani vo Vatikánskych múzeách. Neskôr som sa tam vrátil viackrát. Konkrétne miesta natáčania vyberal najmä Vojtech Zamarovský a režisér Igor Dobiš.
Na archeologických lokalitách sme mohli točiť bez problémov. Mohli sme točiť aj v múzeách, tam sme však za to museli platiť. V tomto bolo najlacnešie Turecko. Egypt už bol drahší, najmä preto, že okrem oficiálnej platby od nás stále niekto pýtal bakšiš. Veľmi drahé boli vstupy v Ríme, vlastne vo všetkých európskych múzeách.

Mohli ste ako členovia realizačného tímu uplatniť aj vlastné nápady a myšlienky? Alebo bol scenár presne daný?
Autorom scenáru bol Vojtech Zamarovský. S režisérom Igorom Dobišom sme potom diskutovali ako to natočiť. Dobiš a Zamarovský chodili všade vopred, vyhľadávali vhodné miesta a objekty, ktoré sa mali točiť. Ak nás niečo zaujalo, mohli sme to navrhnúť doplniť. Ako som už spomenul, jediné obmedzenie bolo, že sme nesmeli točiť kresťanské chrámy a kríže.

Na niektorých archeologických lokalitách ste spolupracovali aj priamo s výskumnými tímami. Stretli ste sa z ich strany s ústretovým prístupom?
Áno, vždy. V Egypte sme mohli točiť aj v hrobkách, samozrejme za poplatok.
S archeológmi v teréne sme sa často nestretli. V každej krajine sme však museli navštíviť naše veľvyslanectvo, kde nám prípadne dali bezpečnostné odporúčania, čo môžeme navštíviť. To sme samozrejme rešpektovali.

Museli ste na cestách absolvovať aj oficiálne návštevy? Mali ste možnosť stretnúť sa aj s krajanmi žijúcimi v zahraničí?
Oficiálne návštevy sme museli robiť iba na našich veľvyslanectvách. Keďže Slovenská filmová tvorba všetko vybavovala cez naše Ministerstvo zahraničných vecí a tí následne cez ministerstvá krajín, ktoré sme plánovali navštíviť a cez naše veľvyslanectvá v nich, museli o nás vedieť.
Okrem nich sme žiadnych krajanov nestretli. Vtedy toľko ľudí necestovalo, ani nežilo v zahraničí.

Spolupracovali ste v niektorých krajinách aj s domácimi médiámi – televíziami, tlačou? Ako vnímali miestni obyvatelia vašu prácu, zaujímali sa o vás?
Nie, s médiami sme nespolupracovali. Ani o nás neprejavili zájem, ani sme nikoho na tých miestach nestretli, že by niekto niekde filmoval.
Bežní obyvatelia sa o nás nezaujímali, my sme ani nehovorili, čo tam robíme. V Turecku sme ale mali veľmi dobrú skúsenosť s policajtmi. Hľadali sme ubytovanie a oni nás na svojich motorkách doviedli až priamo pred hotel. To bolo veľmi ústretové.

Na záberoch zo seriálu je v okolí snímaných pamiatok vidieť málo turistov – a to aj na takých exponovaných miestach ako pyramídy v Gíze alebo palác Knóssos na Kréte. Mali ste pre potreby natáčania dohodnuté špeciálne časy? Alebo bolo v tom čase na pamiatkach tak málo návštevníkov?
Vtedy bolo naozaj tak málo návštevníkov. Najviac ľudí sme stretli na pamiatkach v Grécku a Taliansku a potom v Efeze a Miléte. Vždy som musel čakať, kým mi neodídu zo záberu. To mi vadilo. Ale napríklad v Tróji boli okrem nás iba dvaja ľudia. V Chattuši, terajšom Boğazkale, bývalom hlavnom meste Chetitov, bol iba jeden chlapec, ktorý nám ponúkal „zaručene pravé“ klinopisné tabuľky. Tak sme sa poďakovali, ale dali sme mu aspoň nejaké peniaze. Potom sme videli ako ho strážca lokality zbil, prestal s tým až na náš zákrok.
V lokalitách v Egypte ľudia skoro neboli, jedine v Káhire a Gíze. V hrobkách v Údolí kráľov sme mali dohodnuté špeciálne časy na natáčanie, takže aj tam sme boli sami. V Egypte sme však točili v auguste, bola tam veľká horúčava, tak boli všetci skrytí. Čo nám samozrejme vyhovovalo. (smiech)

Pracovalo sa Vám v niektorej z krajín ťažšie ako v ostatných? Máte aj nejakú negatívnu skúsenosť z tohto natáčania?
Najťažšie sa robilo v Egypte, to slnko a teploty boli hrozné! Neboli sme na to zvyknutí. Ani v Iraku to nebolo veľmi príjemné, keďže sme boli na území, na ktorom prebiehala vojna.
Negatívnu skúsenosť sme nemali žiadnu, všetci boli ústretoví. Tam, kde sa muselo platiť boli ústretoví, pretože sme zaplatili. V Turecku boli voči nám ústretoví aj bez toho aby sme platili. Turecko bolo zaujímavé, na to mám najlepšie spomienky.
Mňa počas nakrúcania najviac trápilo ako budú vyzerať denné práce. Celé tri mesiace nevidíte ani meter vyvolaného filmu, vrátite sa a čakáte, čo vám povedia laboratóriá. Kameraman je prvý človek, ktorý sa dozvie, či je všetko v poriadku alebo nie.

Kde vám najviac chutilo? (smiech)
V Turecku je vynikajúca kuchyňa, výborné bolo aj Taliansko. Chutilo mi aj v Grécku a na Kréte. V Egypte sme sa po Zamarovského zlej skúsenosti stravovali len v hoteloch, aby sme nemali nejaké črevné problémy aj my.

Spomínali ste, že to bola vaša prvá väčšia cesta do zahraničia. Iste máte mnoho zážitkov. Spomeniete aspoň niektoré? Prekvapilo vás napríklad niečo, čo fungovalo inak ako u nás?
Všetko fungovalo inak ako u nás!
Prvý deň, keď sme vyštartovali, sme išli cez vtedajšiu Juhosláviu. My sme tou Aviou išli pomerne pomaly. Zrazu nás vo veľkej rýchlosti predbehlo červené športové auto, ale o kúsok ďalej sa zrazilo s nákladným autom, ktoré ho úplne zrolovalo. Ten športiak vybuchol, ako ohnivá guľa vyletel do výšky, a dopadol vedľa cesty, kde zhorel aj s posádkou. To bol môj prvý zážitok, ktorý mám z týchto ciest.
Alebo napríklad v Ankare v 1986. Bol október, bola už zima, išli sme po meste a neveril som vlastným očiam. Na chodníku, medzi prechádzajúcimi ľuďmi, ležali malé deti! Pod chodníkom bolo teplovodné potrubie a oni sa tak zohrievali. Bol to pre mňa zážitok, na ktorý si doteraz pamätám.
Ďalší, veľmi silný zážitok, mám tiež z Turecka. Keď sme boli na ceste z Kültepe k moru – varili sme si večeru, už bolo prítmie a v kríkoch sme si všimli malé ohníky a detské postavičky. Neodvážili sa k nám prísť. Keď sme sa najedli, zavolali sme na ne a ponúkli sme im jedlo. Boli veľmi hladné, hneď všetko „zmastili“. Ako poďakovanie nám dali darčeky – svoje hračky! Čo však boli obyčajné zemiaky v tvare zvieratiek a ľudských tvárí. Bol to veľmi chudobný kraj ale tie deti mali dobré srdcia. To, že vám dieťa ponúkne vlastnú hračku, ktorá je navyše zároveň jedlom je niečo neuveriteľné!
Z egyptskej Káhiry si spomínam na dramatický zážitok z výťahu v hoteli – do výťahu sa so mnou natlačili svadobčania, aj s nevestou. Bol nás tam asi dvojnásobok povolených osôb. Výťah bol umiestnený zvonku budovy a takmer praskal vo švíkoch. Zrazu sa zastavil na medziposchodí, niekde vo výške tretieho poschodia – došla elektrina. Nastala panika, ľudia začali roztláčať drevené steny toho výťahu! Trvalo to asi 10 minút, bol tam hrozný chaos, nedýchateľný vzduch, myslel som, že je to náš koniec! Našťastie nás zamestnanec hotela manuálne vytiahol na najbližšie poschodie.
Zaujímavú spomienku mám z natáčania v Louvri. Točili sme tam v pondelok, kedy je múzeum zatvorené. Nemali sme tam teda žiadny problém s návštevníkmi. Keď sme prechádzali múzeom, dostal som sa do miestnosti kde bol slávny Leonardov obraz Mona Lisa. Bol som v miestnosti sám, sám som si vychutnal pohľad na tento umelecký skvost. Vždy tam bývajú tlačenice a ja som mohol byť pri obraze aspoň chvíľu osamote.

Bola vám niektorá zo starovekých civilizácií bližšia ako ostatné? Patrí niektorý z divov sveta k Vašim „srdcovkám“?
Maják na ostrove Faros v dnešnej Alexandrii, ale ten už neexistuje. Mauzóleum v Halikarnasse taktiež. Ale máme aspoň pyramídy v Gíze, na tie sa nedá zabudnúť. Nezabudnuteľný je aj chrám v Karnaku, svojou veľkosťou, mohutnosťou, všetko je popísané hieroglyfmi.
Zaujímali by ma tiež mayské pyramídy alebo pamiatky v Číne.

Pri natáčaní seriálu ste navštívili mnohé miesta, na ktorých sa utvárali dejiny ľudstva. Zanechalo niektoré z nich vo vás hlbší dojem? Obľúbili ste si niektorú z krajín?
V roku 1986 to bola moja prvá cesta do zahraničia, cestovanie so Zamarovským bol vlastne len môj cestovateľský začiatok. Najhlbšie dojmy mám z Iraku, hoci som si tie miesta neobľúbil. Je to kolíska civilizácie, krajina Sumerov.
Navyše som mal dovtedy iný problém, nesmel som vycestovať – kvôli bratovi, ktorý emigroval a mal som aj zlý kádrový posudok. Ale po roku 1991 som si to vynahradil – keď sa Koliba transformovala, založil som si firmu a ešte len vtedy som začal chodiť po svete!
Počas natáčania seriálu so Zamarovským sme napríklad nesmeli ísť do Jeruzalema, ani Izraela, nebolo nám to povolené. Dostal som sa tam až po roku 1989, natočil som tam dva filmy, jeden z nich Židia v Izraeli bol aj ocenený.

Navštívili ste niektorú z krajín aj po skončení natáčania? Aké boli Vaše dojmy z nej s odstupom rokov?
Najčastejšie Taliansko – v Ríme sme boli asi päťkrát, aj s manželkou. To som si už mohol pozrieť aj Vatkánske múzeá. V Ríme som potom nakrúcal aj dva filmy.
Ale odvtedy je to už všade stále prísnejšie. My sme ešte zažili obdobie, keď sme sa mohli voľne pohybovať takmer všade kde sme chceli, aj po archeologických lokalitách, bez toho aby nám v tom niekto bránil. Teraz si napríklad v Ríme už nesmiete ani posedieť na Španielskych schodoch!

Spolupracovali ste s Vojtechom Zamarovským aj na iných projektoch?
Nie. Toto bola naša jediná spoločná realizácia.

S Vojtechom Zamarovským ste boli spriaznení nielen ako spolupracovníci. Porozprávajte nám niečo o ňom.
Vojtech Zamarovský bol môj strýko a aj krstný otec. Bol bratom mojej matky.
Mal úžasných rodičov! Jeho otec Štefan Zamarovský sa narodil v Madočanoch, vyučil sa za kominára a kúpil kominársky cech v Trenčíne. Neskôr kúpil tehelňu a obchod s uhlím a drevom. Svojou pracovitosťou sa stal majetným občanom. V Trenčíne boli v tom čase iba dve autá, jedno z nich mal Štefan Zamarovský a druhé katolícky kňaz a provinciál Piaristov na Slovensku Jozef Branecký. Môj starý otec bol aj šéfom hasičského spolku a Obchodnej komory v Bratislave. Bol to nesmierne aktívny človek.
V dome mojich starých rodičov v Trenčíne (stál pri moste, záhrada hraničila s gymnáziom), ešte za prvej republiky, bola jedna miestnosť, kam sa chodievali najesť chudobní ľudia. V tomto dome som sa aj ja narodil. Moji starí rodičia však boli sami pôvodne tiež veľmi chudobní – keď sa sobášili, museli si požičať peniaze na svadobnú tortu. Peniaze si požičal môj starý otec aj na kúpu toho kominárskeho cechu, jeho pôvodnými majiteľkami boli dve Talianky. Vyplatil ich a do konca života im platil apanáž. Každý mesiac posielal peniaze do Budapešti, kde obe vtedy žili.
Keď kupoval obchod s uhlím a drevom, spolumajiteľmi bola istá židovská rodina z Trenčína. Bolo to za čias vojnového Slovenského štátu a táto rodina by prišla o majetok. Po vojne im starý otec vrátil majetok v plnom rozsahu. Čo sa však stalo po r. 1948 je iná kapitola.
Vďaka tomu, že rodina Zamarovských mala peniaze, tak Vojtech Zamarovský so svojou mamou, mojou babkou, cestoval do Francúzska, do Nemecka a inde, kde sa naučil jazyky. Vedel nemecky, francúzsky, anglicky, maďarsky a latinsky. To všetko najmä vďaka svojmu otcovi, môjmu dedkovi, ktorý hovoril, že sa musí učiť.

Hovorili ste aj o živote Zamarovských počas 2. svetovej vojny…
Počas vojny sa Vojtech Zamarovský zoznámil so Židmi. Poslal ich do Trenčianskych Teplíc, kde sa potom ukrývali vo Vile Margita. Vilu kúpil môj dedko Štefan Zamarovský (otec Vojtecha Zamarovského) pre svoju manželku, moju babku Margitu.
Spomínam si na tetu Eržiku, Židovku, ktorá u nás po vojne zostala. Počas vojny sa tiež skrývala v tej vile. Mamička mi rozprávala, že ju počas vojny prefarbili na blond, aby ju Nemci nemohli identifikovať. Tiež sa tam ukrývala rodina Neuradovcov. A ešte nejaký chlapec z inej rodiny. Po vojne mu môj dedko našiel miesto kominára. Najprv začal pracovať, medzitým sa vyučil. Dedko mu dokonca kúpil motorku. Bohužial sa stalo, že raz cestou do práce na nej havaroval a zomrel – prežil vojnu a potom takáto tragédia!

Spomínali ste aj niekoľko zaujímavých skutočností zo života Vojtecha Zamarovského, z obdobia kedy sa ešte nevenoval prekladateľstvu ani literatúre.
Vojtech Zamarovský mal vyštudovanú ekonómiu a právo. Od roku 1945 robil na Generálnom sekretariáte hospodárskej rady v Prahe a v Štátnom plánovacom úrade. Mal na starosti spriemyselnenie východného Slovenska, do jeho rezortu patrili aj Východoslovenské železiarne.
Počas rokov 1945 – 1952 chodieval tiež prednášať ekonómiu na vysokú školu do Bratislavy.
Za vlády prezidenta Gottwalda ale začali previerky, prišlo sa na to, že Vojtech Zamarovský bol kedysi podnikateľom – firma jeho otca sa volala Štefan Zamarovský a syn! Pre toto Vojtecha Zamarovského vyhodili z práce.
Začal prekladať. Preložil knihu princa Eugena Savojského a knihu Bohovia, hroby, učenci od C. W. Cerama. To ho išpirovalo k tomu, že sám začal písať.
To čo sa o ňom píše – že aký bol, čo bol, spolupráca, z ktorej ho niektorí obviňovali, o tom som nemal žiadnu vedomosť. Nikdy som to ani neskúmal, nikdy sa o tom nikto ani nezmienil. Ćo viem, Vojtech Zamarovský bol človek vysokých morálnych hodnôt!

Vojtech Zamarovský napísal viac ako desiatku kníh. Je vám niektorá z nich blízka? Čím?
Všetky sú mi blízke. Najťažšie sa čítal Grécky zázrak, pretože je to knižka plná faktov. Moje obľúbené sú Objavenie Tróje, Za tajomstvom ríše Chetitov, Ich veličenstvá pyramídy ale aj Na počiatku bol Sumer. Tí Sumeri ma zaujali najviac.

Ste ešte v kontakte s rodinou Zamarovských?
Áno, občas si zavoláme s Petrom alebo Zuzanou Zamarovskými (pozn. deti Vojtecha Zamarovského).

Ako kameraman ste spolupracovali aj na niekoľkých filmoch s režisérom Janom Švankmajerom. V roku 2006 ste za film Šílení získali ocenenie Slnko v sieti za najlepšiu kameru. Film bol dokonca vybraný ako zástupca českého filmu na Oscara – cenu americkej Akadémie filmových umení do sekcie cudzojazyčných filmov. Ako si spomínate na túto spoluprácu?
To je veľmi dlhé rozprávanie. Tematika spracovania Švankmajerových filmov je veľmi surrealistická, rovnaké sú aj filmy, ktoré nakrúca.
Dovtedy som točil väčšinou dokumenty, natočil som ich asi tristo. Natočil som tiež osemdielny film Oco, mama a ja, s režisérom Jaroslavom Pogranom. Ďalší hraný film Anonym s Jurom Lihositom a v roku 1990 hrané filmy R.S.C. a Okresné blues. Potom som odišiel z Koliby.
So Švankmajerom som točil len hrané filmy. Je to úžasný človek! Točil som s ním v roku 1984 film Do pivnice. Bol to môj prvý film s ním – prísne štylizovaný hraný film. Získal cenu v Oberhausene, Krakove a Berlíne. Nikde nás vtedy nepustili. Vtedy mi Švankmajer povedal: „Jurka, nič si z toho nerob, my ešte natočíme spolu film o drevenom dieťati. Ale musí byť iná doba. Táto doba to nemôže byť.“ A tá iná doba prišla po roku 1989. V roku 1998 som točil v Kapskom meste v Juhoafrickej republike a keď som sa vrátil oslovil ma Švankmajer. A tak sme v rokoch 1999 – 2000 natočili Otesánka. V roku 2001 získal troch Českých levov.
V 2005 sme natočili film Šílení, za tento film som dostal národnú filmovú cenu Slnko v sieti za najlepšiu kameru. Ďalší film so Švankmajerom bol v roku 2010 Přežít svůj život so Zuzkou Kronerovou a Martinom Hubom. To bol zaujímavý film.

Spolupracovali ste tiež na mnohých dokumentoch, hudobných aj trikových snímkach, pracovali ste aj na úspešnom televíznom magazíne Ráčte vstúpiť.
Ráčte vstúpiť bol mesačník, točil sa od 1975 asi do 1978 – 79. Potom nám to zatrhol plukovník Diviš – hlavný ideológ Československej televízie z Prahy, pretože sme natočili Wericha, ktorý mal zákaz. Werich tam hovoril veci, ktoré sa nepáčili komunistom. A tiež sme točili Suchého, ktorého isté miesta tiež „nemali v láske“. Wericha pre Ráčte vstúpiť vtedy režíroval Vít Olmer. A my sme v záhrade Werichovej vily na Kampe hrali holí Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Mali sme prehodené len šály. Bol to nápad Fajnora a mňa, boli sme vtedy blázni! (smiech)

Na čom aktuálne pracujete?
Posledných 15 – 20 rokov viac režírujem. Práve som dokončil film o mojom kolegovi a spolužiakovi kameramanovi Dodovi Šimončičovi. Režírujem to v rámci GENu.

Máte množstvo zážitkov, fotografií, filmového materiálu. Uvažovali ste nad tým, že by ste svoje zážitky zaznamenali – knižne, filmom alebo inak?
Práve toto mi hovorí moja žena – aby som sa posadil a začal písať zážitky. Ja ale nemám trpezlivosť sedieť, lámať si hlavu a loviť v pamäti čo všetko som zažil. Bolo toho neuveriteľne veľa! Bol som príliš lenivý na to aby som sa posadil, skoncentroval a venoval sa pol roka tomu aby som to napísal. Potom by som ešte musel zháňať nakladateľa, ktorý mi to vydá. Zatiaľ sa tomu urputne bránim.

Ďakujem za rozhovor!
Za poskytnuté fotografie ďakujeme Jurajovi Galvánkovi a Júliusovi Brunovi (Klub priateľov Vojtecha Zamarovského).

Renata Rábeková
Nadácia Aigyptos

Juraj Galvánek (*1944, Trenčín)
slovenský kameraman, režisér

Po ukončení strednej školy pracoval dva roky ako asistent kamery. Vyštudoval FAMU v Prahe — odbor filmový a televizní obraz. Natáča dokumentárne aj hrané filmy, spolupracuje s televíziou. Ako kameraman Štúdia dokumentárnych filmov Koliba, natočil množstvo dokumentov. Nevyhýbal sa ani skutočne rizikovým prácam, ako natáčanie výstavby komínov, či výcvik rogalistov. Pracoval na trikových a hudobných klipoch, napr. pre Joža Ráža a Miroslava Žbirku. Spolupracoval na televíznom magazíne Ráčte vstúpiť. Medzi jeho ocenené snímky patria dokumenty Začo sme bojovali a Židia v Izraeli. Spolupracoval na natáčaní dokumentárnych seriálov Veľké civilizácie staroveku a Kelti. Od roku 1992 pôsobí ako slobodný umelec, je členom Asociácie slovenských kameramanov pri európskej asociácii IMAGO. (wikipédia)

Stručný výber z jeho tvorby: https://www.csfd.sk/tvorca/66420-juraj-galvanek/ocenenia/

Odporúčame:
KAMENNÉ ZÁZRAKY NA NÍLE (4. časť seriálu Veľké civilizácie staroveku očami Vojtecha Zamarovského)