Asi najjednoduchšou otázkou, ktorou sa dá začať je, aká bola tvoja cesta k egyptológii?
Možno to vyznie zvláštne, ale nemôžem tvrdiť, že som odjakživa snívala stať sa egyptologičkou. Ako malá som totiž túžila byť učiteľkou. Moja mama, učiteľka, ma však odhovárala tak intenzívne, až nakoniec uspela. Blížil sa koniec štúdia na osemročnom gymnáziu a ja som sa stále nevedela rozhodnúť, čo chcem ďalej študovať.
Keď sme v rámci rodinných dovoleniek Egypt niekoľkokrát navštívili, očarila ma jeho staroveká história. Moja fascinácia vyústila do slušnej kôpky odborných kníh na polici v detskej izbe. Keďže som vždy bola lepšia v humanitných vedách, zvažovala som štúdium histórie alebo prekladateľstva. Moja nerozhodnosť spôsobila zasadnutie „rodinnej rady“. Po dlhej diskusii, a opäť v tom mala prsty mama, padol nápad študovať egyptológiu. Pamätám si, že som zostala zaskočená, pretože dovtedy som ani len netušila, že sa egyptológia dá niekde študovať ako samostatný, plnohodnotný odbor. Myslela som si, že sa jej venuje len určité množstvo absolventov histórie a tiež nadšencov v rámci svojho voľného času. Nasledoval detailný výskum možností štúdia egyptológie a bolo rozhodnuté. Z viacerých krajín zvíťazila Veľká Británia. Jednak kvôli zaujímavému študijnému programu, v rámci ktorého bola povinná výučba staroegyptčiny (konečne budem vedieť čítať fascinujúce hieroglyfy!), jednak kvôli znalosti angličtiny.

A ako si sa dostala k Nadácii Aigyptos?
V podstate zhodou náhod, ale ja skôr verím na osud. Keď som nastúpila na štúdium v zahraničí, v kútiku duše som túžila po jeho skončení vrátiť sa domov a urobiť niečo pre egyptológiu na Slovensku. Vedela som však, že egyptológia sa u nás ako samostatný odbor neštuduje, že nemáme vlastný inštitút… Preto som pomaly strácala nádej na nejaký kontakt so Slovenskom a slovenskými egyptológmi. A tu začína príbeh: Je večer, nachádzam sa vo svojej študentskej izbe vo Swansea, chystám sa vypnúť večerný program Rádia Slovensko. Zrazu začujem: „Dobrý večer, vážení poslucháči, počúvate Nočnú pyramídu Rádia Slovensko…“ Už pri slove pyramída som spozornela, a keď hlásateľka pokračovala slovami: „… dnes tu máme významného hosťa, egyptológa, doktora Jozefa Hudeca…“ asi si každý domyslí, čo nasledovalo. V skratke – od spomínanej relácie som sa nemohla odtrhnúť, hlava začala pracovať na plné obrátky… Výsledkom bol pohotový email do redakcie, v ktorom som uviedla pár údajov o sebe a otázku, ako by som sa mohla so slovenskými egyptológmi spojiť. V priamom prenose email hneď prečítali a dostala som odpoveď, nech kontaktujem Nadáciu Aigyptos, ktorá slovenských egyptológov a egyptológiu na Slovensku zastrešuje. A potom prišla ponuka prísť prednášať do Bratislavy, kde som sa osobne stretla nielen s p. Hudecom ale aj ďalšími členmi nadácie. A deje sa tak každý rok.

V tvojich prednáškach často ponúkaš zaujímavú konfrontáciu rôznych fenoménov modernej spoločnosti so staroegyptskou kultúrou, nám vzdialenou tisícky rokov. Dá sa takto popátrať trebárs po koreňoch feminizmu hlbšie, ako by sa z pohľadu dnešnej doby očakávalo?
Ak máme na mysli rovnoprávne postavenie žien v spoločnosti, tak áno. Naozaj môžeme hovoriť o akejsi forme feminizmu už v starovekom Egypte. Staroegyptské ženy sa mohli slobodne vydávať, rozvádzať, vlastniť majetok a rozhodovať o ňom. Mali svoje práva, ktoré sa nám môžu zdať pokrokové, ale aj svoje povinnosti, ktorým sa nemohli vyhnúť. Napríklad kráľovné sa mohli v nevyhnutných prípadoch stať faraónkami, ba dokonca viesť vojenské ťaženia. Musíme však mať na pamäti, že egyptská spoločnosť bola napriek tomu patriarchálna. Áno, egyptské ženy mali v porovnaní s ostatnými starovekými kultúrami slobodu v rozhodovaní sa o svojom živote, bol to však v starovekom Egypte prirodzený jav. Nešlo o nič nové, prelomové, akoby sa nám mohlo zdať. Nehľadajme v tom preto nejakú senzáciu. Som si vedomá toho, že vo svojich prednáškach sa často „navážam“ do stereotypov modernej spoločnosti a rada otváram otázky týkajúce sa rodovej rovnosti či feminizmu. Mojim primárnym cieľom je však zdôrazniť, že to, čo my dnes považujeme za ultra moderné, tu už bolo pred tisíckami rokov. Uvažujeme tak spolu s mojím publikom nad otázkami, čo, kde a kedy sa vo vývoji ľudstva „pokazilo“, čo robíme zle atď.

Počas tvojho štúdia vo Swansea si dobrovoľníčila v múzeu pri miestnej egyptskej zbierke. Aká je história tejto kolekcie?
The Egypt Centre v meste Swansea (Wales) predstavuje múzeum s približne 5000 egyptskými artefaktmi a s dvoma galériami – tzv. Domom života a Domom smrti. Väčšinu artefaktov zozbieral farmaceut Sir Henry Wellcome, ktorý sa prirodzene zameral hlavne na predmety súvisiace s medicínou. Okrem nich sa však v kolekcii nachádzali aj predmety dennej potreby či predmety z pohrebnej výbavy, pochádzajúce z rôznych období egyptskej histórie. Keď v r. 1936 Sir Wellcome zomrel, celá kolekcia sa dostala pod správu dôverníkov sídliacich v Londýne a rozdelila sa do viacerých múzeí po celej krajine. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola jedna časť zbierky odložená do suterénu Petrie Museum v Londýne. V r. 1971 sa dostala vďaka vtedajšiemu profesorovi Gwyn Griffithsovi práve do Swansea, hoci i tu si ešte pár rokov egyptské artefakty poležali v škatuliach v sklade. Až manželka profesora Griffithsa a zároveň egyptologička – Kate Bosse-Griffiths sa rozhodla predstaviť ich verejnosti a vystaviť v provizórnom múzeu. Stala sa čestnou kurátorkou a viedla múzeum niekoľko rokov. The Egypt Centre začalo svoju činnosť v roku 1998 a je preň špecifické aktívne zapájanie verejnosti do muzeálnej činnosti.

V čom vidíš benefity dobrovoľníctva v múzeách pre obe strany?
Pre múzeum je to samozrejme finančná výhoda, pretože nemusí platiť toľkých sprievodcov po múzeu. Túto prácu zastávajú nadšenci histórie, teda už spomínaní dobrovoľníci, ktorí vo svojom voľnom čase prichádzajú minimálne raz do týždňa predstaviť návštevníkom vzácnu zbierku. Veľakrát sme ako dobrovoľníci počúvali z úst vedenia múzea, že bez našej nezištnej pomoci by nedokázali fungovať. V Británii je totiž vstup do múzeí zadarmo. Ich príjmy sú teda značne obmedzené, a preto si nemôžu dovoliť platiť také množstvo zamestnancov, ktoré by pokrylo všetky potreby moderného múzea.
Pre dobrovoľníkov existuje tiež rad výhod. Dobrovoľníci z radov dôchodcov sa vďaka tejto aktivite udržiavajú v psychickej i fyzickej kondícii, trávia čas a vymieňajú si názory prevažne s mladými ľuďmi, aj so zahraničnými študentmi, ktorí sem prichádzajú v rámci rôznych študijných programov. Sú jednoducho stále v pohybe a zaslúžia si obdiv. Možno to znie neuveriteľne ale najstaršia dobrovoľníčka má 94 rokov!
Študenti-dobrovoľníci majú zasa jedinečnú možnosť pričuchnúť si k muzeálnej činnosti, dostať sa do priameho kontaktu s artefaktmi, detailne ich študovať, porovnávať… Práve oni sa výrazne podieľajú na zvyšovaní atraktívnosti sprievodcovstva, snažia sa moderne, interaktívne pracovať s návštevníkmi. Ďalšou motiváciou pre dobrovoľníkov je možnosť kariérneho rastu: od „obyčajného“ sprievodcu muzeálnou zbierkou po tzv. edukačného lídra, ktorý plní novú úlohu. Tou je muzeálna výučba žiakov základných a stredných škôl. Témy pre výučbu dopredu vyberú učitelia žiakov a líder vyučuje. Aj ja som prešla touto cestou, na konci ktorej je možnosť získať certifikát. Posledné obdobie svojej pôsobnosti v múzeu som viedla víkendové workshopy pre znevýhodnené deti zo sociálne slabších rodín, ale aj pre deti s rôznymi zdravotnými problémami, napr. pre autistov. Musím povedať, že ma spomínaná práca veľmi obohatila. Naučila som sa pracovať s ľuďmi rôznych vekových kategórií, prispôsobiť sa ich potrebám – či už išlo o náročnosť pojmov, alebo o prispôsobenie tónu hlasu a pod.

Počas štúdia si zmenila pôsobisko a z ostrovného Walesu si sa presťahovala do Nemecka. V čom vyniká tvoja nová univerzita v meste Trier? Koľko je v tejto krajine podobných, nie príliš známych miest pre štúdium egyptológie?
K zmene som sa rozhodla po tom, ako bola mojej profesorke a zároveň konzultantke ponúknutá v Trieri zaujímavá pracovná pozícia. Využila som možnosť nasledovať ju na Univerzitu Trier (po slovensky Trevír), hoci táto univerzita sa zameriava predovšetkým na Neskorú dobu a grécko-rímske obdobie. (Ja skúmam oveľa skoršie obdobie Novej ríše.) Máme tu však výbornú egyptologickú knižnicu, porovnateľnú dokonca s oxfordskou, a mám tu o niečo lepšie akademické podmienky ako doktorandka. Pokiaľ viem, okrem Berlína, Lipska a už spomínaného Trieru egyptológiu možno študovať aj v Heidelbergu, Tübingene, Bonne a Würzburgu.

Čomu sa aktuálne venuješ?
Momentálne som študentkou doktorandského štúdia a moja dizertačná práca pojednáva o kráľovnách Novej ríše. Konkrétne skúmam, ako sa ich pozície a úlohy vyvíjali v závislosti od konkrétnych historických udalostí. Aj keď ma výskum zamestnáva naplno, snažím sa popritom písať články, propagovať kráľovné na už spomínaných bratislavských prednáškach, a čo je samozrejme „živou vodou“ pre každého egyptológa – aktívne sa zúčastňovať archeologických výskumov priamo v Egypte.

A na záver, ak by si mala jedinečnú – fantazijnú možnosť opýtať sa niektorej z kráľovien starého Egypta jednu otázku, ktorej z kráľovien by si ju dala o čom by bola?
To by teda bola príležitosť! V tomto mám jasno, bola by to kráľovná Nefertiti. Je to moja obľúbenkyňa, fascinuje ma predovšetkým svojou unikátnou kariérou. A čo sa týka tej otázky, snažila by som sa Nefertiti trochu okabátiť a položiť jej komplexnú otázku, aby musela pri odpovedi načrieť hlboko do svojej pamäti a zodpovedať tak množstvo skrytých otázok. Myslím, že by som to sformulovala asi takto: „Povedzte mi, ako sa z mladého dievčaťa neurodzeného pôvodu stala kráľovná starovekého Egypta a aktivistka proti tradičným náboženským dogmám?“ Otázka rodovej rovnosti v egyptskej spoločnosti je pre mňa, a zo skúseností viem, že aj pre iných, veľmi príťažlivá.

V mene priateľov nadácie Aigyptos ti ďakujem a prajem mnoho zdaru.

František Kropáč