Oficiálnu tlačovú správu o výskume Nadácie Aigyptos na Tell el-Retábí v Egypte v roku 2014 si môžete prečítať tu (TASR)

Diel 1.

Ramesse II nastupuje na scénu … (18.08.2014)

Kým na Slovensko pred pár dňami dorazil staroveký Egypt v podobe jedinečnej výstavy „Tutanchamón – jeho hrobka a poklady“, slovenskí archeológovia sa naopak vydali skúmať egyptské poklady priamo v krajine na Níle. Hoci sme na lokalite Tell el-Retábí doteraz spod nánosov piesku nevykopali žiadne zlato, každý jeden rok prináša nové a nové skvelé nálezy, ktoré sa stávajú pokladmi nášho poznania histórie nielen východnej Delty, v ktorej tell leží, ale celých egyptských dejín.

Ako už sme informovali v oficiálnej mediálnej správe, z dôvodu nepokojnej politickej situácie musel byť výskum našej poľsko-slovenskej misie, trvajúci už od roku 2007, minulý rok odložený. O to viac sme sa tento rok tešili, ako budeme môcť dobehnúť zameškané. Slovenský tím, vedený Dr. Jozefom Hudecom (nadácia Aigyptos, Ústav orientalistiky SAV), sa oproti predchádzajúcim rokom podstatne zväčšil. K pôvodným členom, Veronike Dubcovej (archeologička, nadácia Aigyptos, Ústav orientalistiky SAV, Viedenská univerzita), Lucii Hulkovej (archeologička, Viedenská univerzita) a Lukášovi Kováčikovi (študent archeológie, Trnavská univerzita) pribudol kolega – egyptológ Martin Odler (nadácia Aigyptos, Karlova univerzita v Prahe), geodetka Eva Stopková (Slovenská technická univerzita), stavebný inžinier Miroslav Černý (Ústav orientalistiky SAV), študentka archeológie Dominika Dužeková (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre) a fotograf Ľuboš Podhorský (venuje sa aj biblickej archeológii).

Do Egypta sme dorazili v nedeľu 10. augusta 2014 v dvoch várkach. Prvú po príchode  čakal Dr. Hudec a záštita zo slovenského veľvyslanectva. V Poľskom centre stredomorskej archeológie v Káhire naložila časť nášho každoročného vybavenia (od špachtlí až po kuchynské príbory) a vydala sa do Ismailíe. Ako už tradične, aj tento rok sme si prenajali malý dom v tunajšej štvrti El-Núras a nasledujúci deň strávili jeho úpravou na obývanie počas nasledujúceho mesiaca. Druhá skupina pricestovala v nedeľu večer. Po vyzdvihnutí zvyšných vecí v Káhire, vybavení obvyklých formalít na inšpektoráte v Tell el-Kebíre a zastávke na lokalite dorazila ku Krokodíliemu jazeru v pondelok podvečer.

Výskum sme začali v utorok ráno, tradične pri východe slnka o pol šiestej (so vstávaním o štvrtej a 45 minút trvajúcou cestou pick-upom z Ismailíe na Tell el-Retábí). Po prvom nádychu neopakovateľného vzduchu na káhirskom letisku, po prvom košarí (miestna cestovinovo-strukovinová, bežný egyptský fastfood), jazde po miestnych komunikáciách (s bežnými autami v protismere) či dobrodružnom nákupe na miestnom súku (trhovisku), sme sa dali do práce.

K tohtoročnému plánu patrí hlavne dokončenie dokumentácie vstupnej brány – tzv. migdolu – do pevnosti z obdobia panovníka 20. dynastie Ramesseho III. Ide predovšetkým o jej severnú vežu, na ktoré sme sa podujali po jej dôkladnom začistení. Proces začatia výstavby migdolu a jeho fázy sa podujal preskúmať náš stavebný inžinier Miro. Ďalšou významnou úlohou je pokračovať vo výskume lokality v jej západnej časti pri frekventovanej miestnej komunikácii. Tu sme v roku 2012 objavili ďalšie hroby hyksóskeho pohrebiska, ako aj prvé sídliskové vrstvy z Druhého prechodného obdobia a zároveň budovu z 18. dynastie (náš tzv. Čierny dom 3), s množstvom zaujímavých  nálezov, okrem iného s bronzovou dýkou. Práve toto obdobie je pre poznanie dejín Egypta veľmi dôležité, pretože ilustruje vznik Novej ríše. V Druhom prechodnom období sa totiž podarilo moc v krajine získať cudziemu ázijskému obyvateľstvu (Hyksósom – nazývaným tak podľa ich vládcov  – hekau chasut), ktoré sa koncentrovalo práve vo východnej Delte. Ich vládu ukončili až vojenské porážky od panovníkov 17. dynastie, z okolia starovekých Téb, konkrétne panovníkov Kamoseho a Ahmoseho. Práve víťazný Ahmose sa považuje za zakladateľa 18. dynastie a jeho nasledovníkmi boli takí panovníci ako Thutmose III., Achnaton či – na Slovensku momentálne často spomínaný –  Tutanchamon. Keďže miest stretu hyksóskeho obyvateľstva s Egypťanmi nie je preskúmaných mnoho (zatiaľ najznámejšia a najdôležitejšia lokalita je Tell el-Dab^ca), doteraz sa presne nepodarilo určiť priebeh výmeny moci medzi oboma etnikami. Nie je preto jasné, do akej miery Hyksósi krajinu opustili, alebo či proste splynuli s Egypťanmi. A to je práve otázka, ktorú sa snažíme riešiť aj tento rok. Už teraz staré, či nové odokryté miesta sľubujú zaujímavé nálezy.

Počas prvých dní sme znovu odokryli sondy z roku 2012, aby sme v nich mohli pokračovať a zároveň výskum rozšíriť. Kým sa nová časť tímu oboznamovala s lokalitou a jej terénom a zaúčala sa do našej detailnej dokumentácie, Evka s Luckou sa venovali príprave jej geodetického zameriavania.

Motiváciu nám dodala aj príhoda z dnešného dňa. S Dominikou sme doplňovali detaily do profilov z roka 2012. Náš reís Alí (predák robotníkov) nám chcel prácu pri poludňajšom slnku, s takmer 37 stupňovou teplotou, trošku uľahčiť a postaviť nám tienidlo. Aby tento, podomácky a v staroegyptskej tradícii zhotovený „slnečník“ z trstiny a kusu starej deky, mohli robotníci upevniť do zeme, priniesli si pár blokov kameňa z okolia. Zrazu nás zo sústredenia na meranie a počítanie milimetrov na papieri vytrhol Alího pokrik: „Šuf, hagar“ – aby sme sa pozreli, že našli zaujímavý kameň. Ukázalo sa, že kus vápenca, ktorý pôvodne používala miestna pani ako zaťaženie steny jej provizórnej trstinovej búdy, v ktorej predávala melóny, je vlastne fragment stély! A to nie hocijakej. Z reliéfnej výzdoby sa totiž zachovala časť kráľovskej kartuše panovníka, ktorého netreba zvlášť predstavovať. Hieroglyfy weser a setep naznačujú, že ide o Ramesseho II. (celým menom Ramesse Wesermaatre Setepenre Meriamun). Na bloku bol vytesaný v prítomnosti boha Re-Harachteja. To, že spomínaný významný egyptský panovník bol na našej lokalite veľmi činný, je doložené jednak výstavbou jeho opevnenia a jednak staršími reliéfmi z jeho chrámu. Kameňa je v okolí veľmi málo a preto nikoho neprekvapí, že boli podobné kusy používané druhotne, či viacnásobne, už v staroveku  - napríklad na postavenie skruží studne, alebo ako kamene na priväzovanie zvierat v stajniach, ktoré sa na Tell el-Retábí tiež objavili.

Kiež by bolo podobných fascinujúcich objavov viacej a my sme mohli takéto fragmenty skladať ako puzzle a vytvárať o každom jednom období osídlenia lokality stále ucelenejší obraz.

O ďalšom vývoji vás budeme naďalej priebežne informovať!

Držte nám palce!
Veronika Dubcová

Diel 2.

Medzi múrmi, pieskom a popolom (26.08.2014)

Tak sa nám výskum po druhom a tentokrát ešte oddychovom jednodennom víkende (v piatok) opäť rozbehol na plné obrátky. Časť nášho tímu sa ho rozhodla stráviť poznávacím výletom do kláštora sv. Antona a časť si schladzovala hlavy a lúhovala pri Červenom mori piesok nazbieraný za uplynulé dva týždne. Od nasledujúceho prvého pracovného dňa, teda soboty, sme si ale už opäť užívali na našej „retábskej pláži“.

Nikoho asi neprekvapí, že medzi morskou a retábskou „plážou“ sú isté podobnosti. Na lokalite sa tiež opekáme na horúcom slnku, slaná voda po nás doslova tečie a piesok je proste úplne všade. Rozdiel je len v tom, že v tomto našom „ramesseovsko-hyksóskom rezorte“ teda rozhodne nejde o dovolenku, alebo relax. Opaľovanie je značne obmedzené – na časť predlaktia, šiju a tvár (často podľa slnečných okuliarov), keďže kvôli nebezpečenstvu spálenia a miestnym mravom musíme byť takmer úplne zahalení. Na rozdiel od plážových dovolenkárov nefotíme najčastejšie západ, ale východ slnka. Oči, rozospaté po trištvrte hodinovej ceste z Ismailíje na Retábí, preberie až po pol šiestej ráno vždy iný, a vždy romantický východ slnka nad lokalitou. Kým pieskové duny, zdobené obrysom hŕstky paliem, mešitami a elektrickými stĺpmi osvietia prvé slnečné lúče, býva na lokalite väčšinou príjemne zamračené, väčšinou ale veľmi dusno a vlhko. V tomto čase sa stávame terčom útokov desiatok múch a komárov, ktoré sú práve zrána veľmi čulé a otravné, hlavne pri činnostiach ako meranie, keď sa človek sústredí na hľadáčik na totálke, libelu na reflexnom zrkadle, alebo udržanie rovnováhy na rebríku pri fotení.

Tieň nám zabezpečili naši robotníci zo všetkého, čo im práve prišlo pod ruku. Takže z pozväzovaných vriec, vetiev stromu a rebríka vznikol prenosný slnečník, či altánok pre našu terénnu kanceláriu, kde sa venujeme dokumentácii. Opaľovací krém je zbytočný, pretože vrstva piesku, prípadne popola z vyberaných a preosievaných vrstiev, podľa ktorých sa snažíme určiť vývoj osídlenia v Druhom prechodnom období a Novej ríši, je už po pár minútach absolútne nepriepustná. Doslova Popoluškou týždňa bola Lucka, ktorá sa popolovými vrstvami prekopáva k hyksóskemu hrobu, ktorý sme objavili, ale nestihli preskúmať ešte v roku 2012.

Z gastronomických potešení à la “all inclusive“ nemožno nespomenúť aspoň pár. Každodenná desiata vo forme švédskych stolov pozostáva z tamejí (faláfel), chlebových placiek, syrokrémových trojuholníčkov, turši (zelenine naloženej v pikantnom kyslom náleve), čerstvej zeleniny a džemu. Hoci to možno neznie práve najexkluzívnejšie, každý deň sa do nej o pol desiatej s chuťou pustíme. Namiesto chladených miešaných drinkov nám pani „vodárka“ Umm Ahmad roznáša horúci, presladený čaj, ktorý ale nikde nechutí tak, ako práve pri lúštení priebehu vrstiev vo výkopovej sonde.

A kým väčšina ľudí na pláži stavia hrady z piesku, my ich skôr rozoberáme. Toto doslova sedí na časť výskumu vedeného Martinom a Mirom, ktorí sa sústreďujú na prebádanie rezu opevnenia staršej ramesseovskej pevnosti a hrobov, ktoré mu predchádzali, resp. s ním boli paralelné. Táto časť lokality bola skúmaná už v rokoch 2009 a 2010, doteraz ale ostalo veľa nezodpovedaných otázok a preto sme sa k nej vrátili aj v tohtoročnej sezóne. Naším cieľom je hlavne zistiť aké stavby pevnosť z obdobia Ramesseho II. predchádzali a ako sa staršia brána a hradby vyvíjali. Doteraz najstaršia fáza opevnenia (tzv. hradba 1) bola datovaná do obdobia včasnej 19. dynastie – teda hlavne doby vlády faraónov Setiho I. a Ramesseho II. Toto časové zaradenie umožnil nález súboru detských hrobov v nádobách pozdĺž a najmä v reze pod hradbou 1, ktoré sme preskúmali v roku 2010. Doteraz ale nebolo overené, aké iné ďalšie objekty predchádzali hradbu 1 a tak sa snažíme situáciu objasniť.

A tak ako sa ľudia potápajú, aby objavovali podmorský svet, my nahliadame pod nánosy piesku, aby sme zistili viac o minulosti. Po začistení rezu múrom a odstránení nánosových vrstiev pri jeho základoch sa objavil malý tehlový príkrov nad amforou, v ktorej sme objavili ďalší zo spomínaných detských hrobov, pravdepodobne tiež z ramesseovského obdobia, ale určite starší ako detské hroby, ktoré sme objavili doteraz. Hoci boli pohreby detí v nádobách veľmi bežné (nádoby slúžili ako lacné rakvy), ich koncentrácia v jednej časti telu a teda existencia akéhosi samostatného, špeciálneho pohrebiska je veľmi zaujímavým fenoménom. Už teraz je jasné, že čím hlbšie sa ponoríme, tým viac sa o lokalite dozvieme. A vy s nami môžete v ďalších častiach denníka sledovať, čo pri našom dovolenkovaní ďalej objavíme.

Veronika Dubcová

Pár ďalších záberov…

Diel 3.

Posily, geografia wádí a prierez pracovným dňom (03.09.2014)

Tak sa nám končí tretí týždeň a ja píšem tretiu časť nášho denníka, počas siesty po výdatnom obede v podobe našej obľúbenej polievky z červenej šošovice a paradajok, dochutenej rôznymi orientálnymi koreninami a hlavne nezameniteľnými egyptskými limetkami (šorba ads), ktorá sa nám s Luckou tentokrát naozaj podarila. Atmosféru mi dotvárajú hlavne zvuky hučiacej a kvapkajúcej klimatizácie a chrápanie niektorých členov tímu. Tí oddychujú po, ako vždy horúcom a hektickom dni na lokalite, zložení na matracoch priamo v našej pracovno-spoločenskej miestnosti.

Kapacita „vily“, v ktorej tento rok bývame, je už využitá úplne naplno (doslova od strešnej terasy až po kúty „recepcie – obývačky“, oddelené mohutnými pohovkami). Minulý piatok sme totiž privítali zvyšnú časť tímu. Ten sa rozšíril o antropologičku Alenu Šefčákovú, konzervátora Františka Engela geofyzika Jána Tirpáka, pedológa Emila Fulajtára a fotografku Renátu Rábekovú.

Kým časť tímu v piatok ostala pracovať doma a pripravovala ubytovacie kapacity pre novo príchodzích, väčšia časť sa vydala na výlet – obhliadku okolitých lokalít, ktoré síce nie sú pre nedostatok viditeľných zaujímavostí v itinerároch cestovných kancelárii, hrali však významnú rolu v dejinách Wádí Tumilátu – údolia, kde sa nachádza aj Tell el-Retábí. K nim patrí hlavne obrovská metropola z Druhého prechodného obdobia a Neskorej doby na Tell el-Maschúte (http://egitto.isma.cnr.it/index.php?en/153/maskhuta), pohrebisko z Novej ríše a Grécko-rímskej doby na Rod el-Iskandar (http://m.archeolog-home.com/pages/content/tell-el-maskhuta-tombe-du-scribe-royal-ken-amon.html?version=mobile), ktoré bolo od Maschúty oddelené pri výstavbe Suezského prieplavu v 19. storočí sladkovodným kanálom. Ten voľne „nadviazal“ na tradíciu kanála, spomínaného od Strednej ríše. Ďalším cieľom bol Tell el-Gebel, zatiaľ nepreskúmaná lokalita, kde vietor odvieva koruny múrov viacerých architektúr. Podľa dispozície a keramiky by Tell el-Gebel mal byť skôr z neskorších období egyptských dejín. Na Tell el-Kua bolo objavené rozsiahle hyksóske sídlisko a pohrebisko, čiže rozsiahla lokalita je príbuzná nášmu tellu, podobne ako neďaleká Tell el-Manšéja. Výskum na Kue bol začatý egyptskými kolegami, rozsah lokality však zjavne ponúka archeológom prácu na ešte mnoho rokov. Pohyb späť v čase zavŕšilo preddynastické pohrebisko v Kafr Hassan Dawúde (http://www.e-c-h-o.org/khd/location.html). Výlet bol zakončený skvelým obedom, na ktorý nás k nemu domov pozval náš výborný inšpektor z Najvyššej pamiatkovej rady, ustás Sámeh.

Noví členovia tímu so sebou priniesli nielen ešte veselšiu náladu, ale hlavne veľa vedomostí a skúseností, potrebných pre ďalšie bádateľské otázky a úlohy, ktoré budeme počas výskumu riešiť. Ich jadro tvorí samozrejme samotné odkrývanie starovekých pozostatkov, resp. ich dokumentovanie, ktorému sa venujeme počas dňa na lokalite, hlavne Dr. Hudec, ja, Lucka, Martin, Miro, Lukáš a Ľuboš. Hoci máme vždy k dispozícii skupinu domácich robotníkov na výkopové práce, mozole na našich rukách a množstvo piesku, ktoré sa už pomaly ale isto nedá umyť ani oprať (až tak, že vzniká podozrenie, že niekto do práčky dáva miesto pracieho prášku piesok), nasvedčujú tomu, že zďaleka nad nimi len tak nečinne nedržíme dozor. Každá jedna vrstva, či tehla môže naše vedomosti zásadne obohatiť. Už teraz je jasné, že sme objavili viac ako päť stavebných fáz z období 18. dynastie, ležiacich takmer priamo na hyksóskych masívnych múroch, obklopujúcich hroby. Ako som už naznačila v predchádzajúcich príspevkoch, práve toto obdobie je v Egypte stále veľkou záhadou a vyzerá to tak, že naša lokalita v ňom hrala veľmi významnú úlohu.

Pre lepšiu predstavu vám trošku opíšem našu každodennú činnosť: Geodetka Evka, po každodenných gymnastických úkonoch pri rozostavovaní dvoch statívov na totálnu stanicu (univerzálny merací prístroj – podľa terminológie STÚ) na nie úplne stabilných kopách piesku, našu prácu zameriava a spracováva. K Mirovmu detailnému prieskumu vývoja opevnenia pribudla analýza pôdy a podložia od pedológa Dr. Fulajtára, ktorý sa so svojím náčiním prevŕtava až do hĺbky piatich metrov. Čo môžu skrývať neodkopané náveje piesku nám poodhaľuje Dr. Tirpák, ktorý doteraz neodkryté plochy, meter po metri, skúma svojím magnetometrom. Zdĺhavé kreslenie nájdených štruktúr s pomocou olovnice a milimetrového papiera nám uľahčuje fotogrametria, teda orientovanie fotografií v priestore a ich transformácia na plány, ktorú spracovávajú Miro s Martinom. Zvyšná časť tímu sa venuje spracovaniu drobných nálezov. Predmety, ktoré sú výsledkom ľudskej činnosti a ktoré nám ich majitelia zanechali na pôvodnom mieste, síce nie sú veľmi početné, o to viac ale dôležité.

Najčastejšie sa jedná samozrejme o každodenne používané nástroje (keramika, zrnotierky, čepieľky z pazúrika). K výnimočnejším nálezom patria rôzne bronzové predmety – klince, ihly nehovoriac o dýkach, nájdených v minulých rokoch. K týmto pribudlo tento rok konské zubadlo, doteraz najstarší doklad prítomnosť koní na lokalite. Tieto predmety sú doménou pána Engela, ktorý z nich odstraňuje nánosy hrdze a umožňuje nám ich presnejšiu identifikáciu. Každý jeden takýto predmet musí byť zdokumentovaný písomne (ja), nakreslený (Lukáš) a odfotený (Renáta). Okrem už spomínanej náhodne nájdenej stély sa nám podarilo v tzv. čiernom dome 3 z 18. dynastie nájsť aj písomnú pamiatku z tohto obdobia, v podobe skarabea (amuletu). Je na ňom pravdepodobne meno majiteľa – Nb-nfr-hor.j – pričom sa môže jednať o obyvateľa domu, či dokonca majiteľa bronzovej dýky, ktorú sme v ňom našli. Hoci hyksósky hrob z roku 2012 na vybranie stále ešte čaká a o jeho obsahu vás budeme informovať, antropologička Dr. Šefčáková doteraz analyzovala predovšetkým kostrové pozostatky novorodenca spod hradby 1 a objasnila niektoré detaily z poslednej sezóny.

S účasťou na podobnom výskume ako je ten náš sa samozrejme viažu aj iné, menej archeologické a vedecké činnosti, ktoré sú ale pre fungovanie všetkých členov nevyhnutné: od chystania raňajok (ešte pred štvrtou, kedy tím vstáva) a výbavy na lokalitu, cez nakupovanie v meste a na miestnom trhu, po varenie obedu a upratovanie. Aj pri krátkom, väčšinou len štvorhodinovom spánku denne je času málo a nám ostáva posledný týždeň. Je to práve nádej, ktorá nás pri každom východe slnka, či zakopnutí motyky/špachtle, ženie dopredu a ja verím, že do konca sezóny sa budeme môcť pochváliť ešte ďalšími zaujímavými nálezmi a zážitkami. Ostaňte s nami!

Veronika Dubcová

Pár ďalších záberov…

Diel 4.

Ideme do finále… (24.09.2014)

S poslednou časťou denníka sa ozývame opäť už zo septembrového Slovenska. Posledné týždne výskumu sú vždy najnáročnejšie a preto sa k podobným veciam ako je písanie blogu častokrát už nedostaneme. S pribúdajúcimi nálezmi narastá aj množstvo práce, ktorú musíme stíhať popri ich samotnom objavovaní, nehovoriac o narastajúcej únave, ktorá sa po viac ako mesiaci absolútneho nasadenia začína vždy prejavovať. Napriek všetkému sme ale sezónu úspešne zakončili a teraz nás čaká jej vyhodnocovanie a spracovávanie.

Po prekopaní sa rôznymi vrstvami obklopujúcimi okolie hyksóskeho hrobu, ktorý bol objavený ešte v roku 2012, sme konečne prikročili k jeho dokumentácii a otvoreniu. Či je to otváranie kráľovskej hrobky akou bola tá Tutanchamónova, alebo celkom obyčajný hrob priemerného Hyksósa, vždy sa jedná o veľkú udalosť. Vedomie, že starí Egypťania aj Hyksósi vybavovali svojich zosnulých na druhý svet rôznymi, viac či menej cennými, predmetmi odjakživa vzbudzuje nádej na nečakaný objav. A tak to bolo aj u nás. Po vykopaní zásypu hrobovej jamy sa objavila tehlová architektúra, na prvý pohľad jednoduchšia ako bývajú typické hyksóske hroby v tvare akéhosi domčeka so sedlovou strechou. Tu sa jednalo skôr o príkrov, šikmo zakrývajúci samotný pohreb. Po jeho otvorení sa musí obsah hrobu zdokumentovať a vybrať, aby nebol vystavený nežiadúcemu záujmu zo strany miestnych obyvateľov. Keď boli zakrývajúce tehly odstránené, Lucka s Alenkou sa podujali na začistenie kostrových pozostatkov, teda ich čo najdôslednejšie odokrytie, aby bolo vidieť presnú polohu mŕtveho a jeho prípadných hrobových príloh.

Táto úloha je veľmi ťažká a zdĺhavá, keďže sú často jemné pozostatky uložené priamo v štrkovom podloží a každý jeden neopatrný pohyb ich môže ešte viac poškodiť. Ako už naznačila samotná hrobová konštrukcia, mŕtvy očividne nepatril k miestnej elite, pretože do maličkého hrobu bol doslova natlačený a ako sa na naše sklamanie ukázalo – do hrobu mu nebolo vložené vôbec nič. Už pri vyberaní jednotlivých kostí si Alenka všimla, že stavce sú nadmieru opotrebované, čo znamená, že dotyčný alebo dotyčná za života ťažko pracoval/a. Maléš (arabsky „škoda“), na nejakého nášho hyksóskeho Tutanchamóna si budeme musieť ešte počkať.

Tento hrob ale nebol posledný, ktorý sme počas výskumu objavili. Na veľké prekvapenie sa po odokrytí posledných vrstiev v jednej z miestností tzv. Čierneho domu 3 z roku 2012 objavil pod ňou jasný oválny pôdorys hrobovej jamy a vedľa nej – takmer úplne pod dlážkou domu – priehlbina s pohrebom novorodenca. Aj takéto pohreby, bez akýchkoľvek ďalších prídavkov, bývali bežné. Zvláštna je len jeho poloha pod podlahou Čierneho domu – v ktorom bol nájdený spomínaný skarabeus, či medený nôž. Jedná sa o zabudnuté hyksóske hroby, na ktorých bol dom postavený, alebo sú do určitej miery súčasné?

Podobne to bolo aj pri druhom hrobe, ktorý žiaľ ale pokračoval za hranice našej sondy, pod oveľa neskorší múr z obdobia Ramesseho III., takže nebolo možné ho odkryť kompletne. Aj majiteľ tohto hrobu však vyzeral byť z nižších spoločenských vrstiev, ako naznačuje jeho chudobná, resp. žiadna výbava a chýbajúca hrobová komora. Snáď oveľa viac ako zlatým predmetom by sme sa potešili aspoň jedinej zachovanej nádobe, ktorá by nám mohla detailnejšie precizovať, z ktorého obdobia hroby pochádzajú. Až po analýze pozostatkov snáď budeme vedieť o identite pochovaných povedať viac. Výsledky keramologickej analýzy netrpezlivo očakávame aj z ostatných odokrytých štruktúr. Na svetlo sveta sme vyniesli takmer 7–8 rôznych stavebných fáz, určite pochádzajúcich z obdobia od Druhého prechodného obdobia do včasnej 18. dynastie. Už teraz ale jasne ukazujú, že na lokalite to jednoznačne žilo dlhodobejšie. To je jasné aj z prieskumu vrstiev pod migdolom, resp. samotného opevnenia. Veľa času sme strávili fotogrametrickou dokumentáciou vstupnej brány a dúfame, že získané poznatky nám umožnia presnejšiu rekonštrukciu a teda aj prezentáciu tejto jedinečnej architektonickej pamiatky.

Aj tohtoročná sezóna ukázala, že lokalita má obrovský potenciál a chce to len viac času – nášho odvekého nepriateľa – a samozrejme prostriedkov, aby sme mohli vo výskume pokračovať aj v nasledujúcich sezónach, v ktorých ďalšie skvelé nálezy určite na seba nenechajú čakať.

Veronika Dubcová

Sezóna 2014 – slovenský tím

Dovidenia na budúci rok…

Späť