Oficiálnu tlačovú správu o výskume Nadácie Aigyptos na Tell el-Retábí v Egypte v roku 2014 si môžete prečítať tu (TASR)

Diel 1.

Trpezlivosť sa vypláca … (31.08.2015)

Čo myslíte, kedy sa človek doslova teší na to, ako bude vstávať o tretej ráno do práce? Že také niečo nie je možné? V našom prípade v Egypte rozhodne áno. Po týždni čakania a neistoty sme totiž konečne vybavili a obdržali bezpečnostné povolenie na výskum. Aj to je dôvod, prečo sa s našim týždenníkom hlásime takto oneskorene. Ale až dnes sme absolvovali plnohodnotný pracovný deň, ktorý spravil „výkopový týždenník“ naozaj výkopovým

To, že sa proces vybavenia povolenia takto predĺžil nie je nič nevídané. Veľmi často sa to v poslednej dobe stáva mnohým – menším či väčším inštitúciám pracujúcim v Egypte. Lenže každá hodina odloženia resp. pozdržania nejakého administratívneho úkonu je pre nás veľkou časovou stratou. Náš výskum je, žiaľ, veľmi časovo obmedzený (tento rok sme plánovali pracovať od 23.08. do 12.09.) a takýmto spôsobom sme prišli o celý týždeň! Už to, že sme ale povolenie nakoniec dostali (čo vôbec nie je pravidlom) nás nanovo motivuje a my sa budeme určite snažiť túto stratu dobehnúť. Minimálne 9-hodinovou pracovnou dobou. Kiež by tak človek nemusel spať!

Týždeň, počas ktorého sme nemohli pracovať a ani sa – ako väčšina momentálne nekopúcich egyptológov – zúčastniť na veľkom egyptologickom kongrese vo Florencii (na ktorom bola ale lokalita prezentovaná Dr. Slawomirom Rzepkom), sme sa tiež snažili využiť a podľa možnosti sa čo najefektívnejšie pripraviť na prácu.

Doktor Hudec, s posilou tvorenou Janom a Mirom, vybavovali povolenie a zabezpečovali potrebné vybavenie v Káhire. Ich plánovaný jeden nocľah – so zodpovedajúcou výbavou – t.j. oblečenie, v ktorom do Egypta prišli plus uterák a nanajvýš zubná kefka a pasta – sa predĺžil na trojdňový pobyt. Zvyšok tímu – Veronika, Lucka, Kveta, Emil a Evka prebrali prvý z bytíkov vo štvrti Al-Núras v Ismailíi, v ktorej bývame každoročne počas výskumu. Postupne sme sa zabývali a aklimatizovali na tunajšie prostredie. Jednak to bolo nákupom potravín a potrebného vybavenia, pričom návšteva miestneho trhu (súku), či koptskej predajne domácich potrieb, predstavujú vždy doslova etnografický zážitok.

Vyšším levelom je jednanie s miestnym prenajímateľom bytov, ktorému je potrebné naše požiadavky predkladať v pravidelných intervaloch, priamo, či sprostredkovane, cez jeho asistentov a ich pochopenie, resp. splnenie naráža na nespočetné množstvo prekážok. V prvom rade je to čas ich vybavenia, keď o desať minút znamená od dvoch hodín až po nasledujúci deň. Obzretie, resp. prebratie druhého bytu, nefungujúca elektrina v ňom, či chýbajúca práčka, to sú len tie najväčšie zaujímavosti.

Takéto veci vo filmoch o archeológoch síce veľmi nezdôrazňujú, ale práve práčka je jednou z najdôležitejších vecí na výskume. Vzhľadom na stupeň špinavosti našich odevov po každom jednom dni v teréne sa dá povedať, že doslova počas tých pár týždňov umožňuje naše svorné spolužitie. Už minulý rok sme sa smiali, že máme v práčke viac piesku ako prášku. Na jednej strane nám má šetriť drahocenný čas, ktorý by sme inak museli venovať (ako napríklad počas prvej sezóny v roku 2008) praním v lavóroch. Spoločné pranie, vešanie prádla, či jeho triedenie, utužuje vzťahy v tíme, keď každý doslova pozná každého ponožky.

Tento rok bola táto harmónia takmer narušená dlhodobým nedodaním práčky. V konečnom dôsledku však stroj, ktorý nám bol dodaný, spôsobil všeobecné pobavenie a tým prispel k jednoznačnému pozdvihnutiu nálady. Naša „nová“ práčka (naozaj novo kúpená) je totiž celá z plastu, o automatike nemožno ani snívať, keďže vodu do nej treba nalievať zohriatu v rýchlovarnej kanvici, vystriedať manuálne všetky jej pracie stupne a prádlo prehodiť na vyžmýkanie do druhého bubna. Celý tento proces je sprevádzaný najrôznejšími pohybmi (skákaním a trasením) a zvukmi akoby tikajúceho budíka na varenie vajíčok.
Keďže prádlo ale vyzerá byť po tejto ceremónii naozaj čisté a nálada s každým praním lepšia, nestrácame nádej, že aj táto sezóna bude určite úspešná.

Keďže sme mali takto nečakane viac voľného času ako zvyčajne, po rokoch sme si opäť vychutnali niektoré z turistických lákadiel Ismaílie. Ochutnali sme obľúbené miestne špeciality ako košari, mangový džús či večernú vodnú fajku šíšu. Prešli sme sa po miestnej promenáde s krásnymi (rekonštrukciu vyžadujúcimi) koloniálnymi vilami a navštívili malé archeologické múzeum, s čiastočne obnovenou expozíciou, pri príležitosti otvorenia Nového Suezského kanála. Po príchode zvyšných členov tímu sme sa boli v piatok osviežiť v miestnom medzinárodnom hoteli s bazénom. A takto oddýchnutí sme sa konečne mohli pustiť do práce.

Včera poobede (30. augusta) sme sa konečne dostali k prvým prácam. Začali sme s našimi robotníkmi, vedenými raisom Alim, odkrývať sondy skúmané čiastočne už v rokoch 2012 a 2014. Výskum ich má dokončiť, resp. otvoriť nové a tým skúmanú plochu rozšíriť. Jedná sa o oblasť 7 so zvyškami sídliska z 18. dynastie (s tzv. čiernym domom 3), ako aj predchádzajúceho sídliska a pohrebiska z tzv. Druhého prechodného obdobia (resp. hyksóskej doby). Tento rok sme začali opäť skúmať aj staršie fázy osídlenia pod migdolom (vstupnou bránou) do neskoršej ramesovskej pevnosti (oblasť 4).

Počas pracovnej doby, resp. po jej skončení, nasledovali rôzne súvisiace aktivity, ako napr. vydvihnutie nášho inšpektora Chálida Farída na úrade v neďalekom mestečku Tell el-Kebír, prebratie a oprava fúrikov, až po návštevu nového domu jedného z našich bývalých robotníkov Mohameda, ktorý sa nedávno oženil. A hoci sme sa po dvanástich hodinách na lokalite vrátili domov po ôsmej hodine večer, na to dnešné ranné vstávanie, znamenajúce zabehnutý výskumný režim sme sa naozaj tešili. A už počiatočné odkrývanie sond počas dnešného dňa naznačuje, že hoci je času málo, naše nadšenie a práca určite želané výsledky prinesú.

Sledujte nás ďalej,
Veronika Dubcová

Diel 2.

Jalla, Jalla! (07.09.2015)

Poďme, no tak chlapci! To sú jednoznačne najčastejšie slová, ktoré v posledných dňoch počuť na našej lokalite pri komunikácii s robotníkmi. Práca sa nám závratne rozbehla a my sme už na náš prvý týždeň prestojov a „leňošenia“ (kedy väčšina z nás síce pracovala, ale na veciach, ktorým sa dá venovať aj u nás doma) dávno zabudli. Stratený čas sa snažíme doháňať vo všetkých smeroch, predovšetkým neustálym motivovaním k vyšším výkonom – na jednej strane našich pracovníkov a hlavne nás samých. Pri hodine práce v teréne navyše, vstávaní o tretej ráno, takmer dvojhodinovom cestovaní denne, maximálne päťhodinovom spánku a manuálnej práci v takmer štyridsaťstupňových teplotách je to naozaj treba.

Nie že by sme my neboli dostatočne motivovaní. V našom prípade ide skôr o dobíjanie energie a vzpružovanie síl. To robíme hlavne výdatnou stravou a prísunom cukrov a kofeínu vo všetkých možných formách. Na výskume v Egypte na udržiavanie štíhlej línie môžete zabudnúť. Nutela, džemy a všetky druhy cukríkov miznú závratnou rýchlosťou, nehovoriac o chuťovkách ako medové koláčiky z miestnej cukrárne. Vychladená kola cez obedňajšiu prestávku nadobúda priam nebeský rozmer, keď jej sladkú bublinkovú a chladnú chuť človek zacíti vo vysušenýcb ústach. Na lokalite nás osviežuje zväčša presladený silný čierny čaj od miestnej pani „vodárky“, doma mixujeme nesku s egyptskou kardamónovou kávou.

Hoci sa naše kuchárske schopnosti, v čo najrýchlejšom čase a pre minimálne 10 osôb, výrazne zlepšujú, jednoznačne najviac sme si dopriali na dnešnej večeri u nášho tohtoročného inšpektora Chálida Farída. Ten nás tradične pozval k sebe domov a pripravil kráľovské pohostenie. Všetci sme boli síce z egyptských tradičných pokrmov nadšení, ale porekadlo: „Keď som hladný, som nevládny, keď sa najem, tak bych spal“ teraz nadobudlo ešte väčšiu platnosť ako zvyčajne. Okrem týchto vysoko kalorických a kofeínových bômb a občasného zdravotného „Schlaftrunku“ je ale jednoznačne najosvedčenejším života-budičom smiech. A toho si, aj napriek množstve práce a stresu s ňou spojenou, naozaj doprajeme hojne – či už pri rôznych situáciách, ktoré tu na človeka čakajú, alebo samozrejme z nás samých.

Začiatkom minulého týždňa sa k nám pripojila poľská časť tímu, na čele s Dr. Slawomirom Rzepkom, takže máme po rokoch konečne možnosť si s našimi kolegami, ktorí zväčša začínajú výskum, keď my končíme, priamo na mieste prediskutovať najrôznejšie záležitosti, od momentálnej práce, cez plánované výstupy vo forme publikácií, ako si aj povymieňať rokmi nazbierané know-how. Poliaci pokračujú, ako v predchádzajúcich rokoch, na východnej strane modernej cesty a zameriavajú sa na výskum ramessovskej pevnosti a sídliska z Tretieho prechodného obdobia a Neskorej doby. K ich najvýznamnejším nálezom patria jednoznačne kasárne z obdobia Ramesseho III a v nich nájdené nálezy ako cyperská keramika či mykénska hlinená kultová figúrka, dokladajúce intenzívne kontakty s oblasťou Egejdy a východného Stredomoria – až po samotnú prítomnosť cudzincov na našej lokalite.

Tieto kontakty boli už aj vo včasnejších obdobiach, ako dokladajú napríklad črepy v dobe bronzovej vysoko cenenej cyperskej keramiky, nájdené Kvetou v tzv. Čiernom dome 1 (z obdobia včasnej 18. dynastie). Práve túto oblasť a jej stratigrafiu skúma, pričom sa snaží zistiť, čo predchádzalo neskoršiemu ramessovskému opevneniu, konkrétne výstavbe migdolu a podesty na ktorej stojí.V rámci lokality to nie je práve vábna oblasť, kvôli miestnej žumpe, ktorá je v jej bezprostrednej blízkosti (dali sme jej pracovný názov „záhradné jazierko“). O to sľubnejšie ale vyzerajú nálezy z nej. Po odstránení podesty vyšli na povrch, okrem veľkej, doteraz neodkrytej časti domu aj minimálne dve staršie fázy osídlenia, adokonca náš prvý tohtoročný hyksósky hrob. Ten však bol v nedávnej dobe poničený staviteľom „jazierka“, ktorý si nárokuje pôdu, na ktorej kopeme. Pri analýze architektúry Kvetke pomáha Miro, Múry rozoberá doslova tehlu po tehle a skúma každý jeden detail, od ich uloženia až po zloženie. Práve táto zložka práce je veľmi dôležitá a často veľmi komplikovaná, kvôli tunajším klimatickým a pôdnym podmienkam. Odlíšiť druhy muriva, teda tehál z nepálenej hliny v pieskovo-hlinitej pôde, hlavne v obedňajších hodinách, je doslova vedeckým procesom. Zem je vtedy absolútne rozpálená a vysušená, všetky farby sa zlievajú do jednej, neurčitej žlto-šedej . Človeka oslepuje slnko, zahmlieva sa mu z tepla pred očami, okuliare má pokryté vrstvou piesku a je doslova pripečený.

Z tohto každodenného tranzu nás vytŕhajú práve zaujímavé nálezy, ku ktorým ale dochádza aj na iných častiach našich oblastí výskumu. Lucka, s Janovou pomocou, odokryla depozit veľkého počtu rozbitých keramických nádob, doslova tvoriacich obklad celej dlážky, pričom teória o „talianskom manželstve“ tu žijúcej hyksóskej rodine patríiba k jednej z množstva odľahčených interpretácii, ktoré boli doteraz navrhnuté. Vedľajšie sondy, v ktorých pracujem ja a Lukáš priniesli doteraz predovšetkým materiál z Neskorej doby, so zaujímavými nálezmi ako reliéfna terakotová platnička s nahou ženskou postavou (nie je to však „staroveká náhrada dnešných časopisov pre pánov“), alebo amulety v tvare oka egyptského boha Hora, či sekundárny pohreb. Pomaly sa už rysujú aj zvyšky hyksóskeho sídla, odokrytého čiastočne taktiež v minulom roku.

Jednoznačne najsilnejším hnacím elementom je ale nedostatok času. Už len 3 pracovné dni. Držte nám palce! Nech nás doslova „sprevádza sila“ a dokážeme zo zvyšku času vyťažiť ešte čo sa dá!

Pozdravujem za celý tím!
Veronika Dubcová

Diel 3.

Záver (19.09.2015)

A je tu záverečná časť nášho blogu, ktorú už tradične píšem po skončení výskumu. Počas jeho posledných dní na podobné aktivity neostáva čas. Jeho akútny nedostatok počas tejto našej nedobrovoľne skrátenej sezóny nemusím, myslím zdôrazňovať. Pri miestnom vnímaní času, ktoré najlepšie ilustruje prístup IBM „Inš´alláh – bukra – maléš“, čiže „Ak Boh dá (dnes) – (inak) zajtra – (a na tretí deň) prepáč, nevyšlo to“… sme toho stihli naozaj gigantické množstvo a výsledky sa predsa len dostavili. Aby ste ich však mohli naplno oceniť, musím na začiatok niečo objasniť.

Predvčerom som sa už vo Viedni zúčastnila otváracej prednášky konferencie 5th International Congress for Young Egyptologists, ktorú zahajoval profesor Manfred Bietak, dlhé roky vedúca osobnosť rakúskej egyptológie. Preslávili ho hlavne úžasné nálezy na lokalite Tell el-Dab’a (vo východnej Delte – cca. 40 km vzdušnou čiarou od Tell el-Retábí). Toto miesto bolo totiž hlavným mestom Hyksósov počas obdobia ich vlády v Egypte s úžasnými palácmi, chrámami, rozsiahlym sídliskom a pohrebiskom s množstvom fascinujúcich nálezov, ilustrujúcich túto egyptsko-ázijskú kultúru. Profesor Bietak prezentoval svoj pripravovaný projekt „Hyksóska enigma“, v ktorej sa zameriava hlavne na pôvod Hyksósov, ich pôsobenie v Egypte a celkový dopad tohto obdobia na egyptské dejiny a kultúru. Jedná sa teda o nanajvýš aktuálnu tému.

Ako sme už veľakrát naznačili, predovšetkým prechod od Hyksóskeho obdobia do Novej ríše, ktorý je predmetom bádania aj na našej lokalite, je veľmi problematický. Jednak jeho realizácia, teda akým spôsobom došlo k výmene moci. Zdá sa, že vojenské konflikty boli skôr lokálne a obyvateľstvo bolo po vyhnaní vládnucej Hyksóskej elity skôr asimilované s egyptským, ako násilne vyhnané (ako býva uvádzané v oficiálnej faraónskej propagande). Druhým kameňom úrazu je napríklad absolútna chronológia, teda kedy presne k týmto udalostiam došlo. Práve jednotlivé fázy osídlenia na Tell el-Dab’e – datované historicky (Druhé prechodné obdobie – cca. 17. až 16. storočie) sa totiž nezhodujú s prírodovedným datovaním (analýzou C14). Rozdiel sa často šplhá až ku sto rokom. Tell el-Dab’a je doteraz jediné sídlo, kde tieto fázy boli zachytené a takto analyzované. Tell el-Retábí by mohol byť druhé. Na výsledok takejto analýzy, na ktorú máme výborné predpoklady, si ale budeme musieť počkať. Až do obdobia, kedy sa nájde niekto, kto nás štedro podporí, pretože je veľmi finančne náročná. Potenciál je ale obrovský.

Čo sme teda vlastne našli? Práve zvyšky osídlenia pod tzv. Čiernym domom 1, ktorých odkrývanie viedla Kveta, boli jednoznačne vrcholom sezóny. Tieto by totiž mohli výrazne prispieť k riešeniu našej „Hyksóskej enigmy“- na jednej strane priniesli dôležitú stratigrafickú situáciu, ako aj zaujímavé nálezy. Zo samotného domu z čiernych tehál bola objavená celá ďalšia veľká miestnosť, ktorej odokrývanie je naplánované na ďalšiu sezónu. Pod domom sa jasne rysuje múr zo zelených tehál, ktorý je evidentne starší. Vo vrstvách boli nájdené fragmenty cyperskej keramiky, črep s grafitom (nápisom), či ďalšie drobné nálezy. Ich príslušnosť k jednotlivým fázam sa priradí na základe zamerania vrstiev geodetickou stanicou. Zo smutných zvyškov zničených Hyksóskych žltkastých múrov pod týmito domami sa vykľula na vtedajšie pomery monumentálna hrobka, s typickou klenbovou konštrukciou. Hoci jej výbava bola vykradnutá už v staroveku, až na pár kostí a korálikov, jedno malé prekvapenie na nás po celé tie tisícročia predsa len počkalo. Na úplnom dne v najzadnejšom kúte totiž ostal zabudnutý hrot oštepu. Tento, síce skorodovaný, ale inak výborne zachovaný predmet jasne vypovedá, spolu s rozmermi hrobu, že majiteľ hrobu bol vysoko postavená osoba a naznačuje, podobne ako aj rozsah celého sídliska, že Tell el-Retábí, že hral v Hyksóskom období naozaj významnú úlohu. Hrot bude na budúcu sezónu konzervovaný a možno vydá aj ďalšie tajomstvá, o.i. o druhu dreva, ktorého zvyšky boli objavené v jeho násade. Hrobka naviac nebola úplne zahĺbená do zeme, takže jej kupola bola jasne viditeľným bodom. Okrem toho hrobka dokladá, že zvyšky Hyksóskeho sídliska a pohrebiska, siahali až sem na severozápadnú stranu telu – o viac ako 30 m západne a 80 severne ako sa dosiaľ predpokladalo.

Pokračovanie sídliska s rôznymi časťami budov a múrov boli odokryté aj na južnej strane mnou a Luckou, no ich interpretácia bude možná až po ďalších prácach. Ako cenu útechy mi v posledný deň robotníci doniesli ešte fragment fajansového amuletu v tvare mužskej kráčajúcej postavy, typickej pre panovníka, alebo pre božstvá, ako bol napríklad Amon. Ako hovorím, na to minimum času, čo sme mali k dispozícii, sú výsledky nanajvýš uspokojivé. Záver výskumu sme mali ešte rôzne spestrený. Počasie si pravdepodobne vypočulo moje ponosovanie sa na vysoké teploty a tak na nás zoslalo púštnu búrku. Našťastie sa vybúrila hlavne pri stredomorskom pobreží, ku nám sa doniesla len v podobe zatiahnutej oblohy a dusna, pre Egypt v tomto období netypického. Pre naše ukončovacie práce, ako fotenie a dokumentovanie profilov a iných nájdených štruktúr však v podstate nevadila. V záverečnom pracovnom dni, vo štvrtok popoludní, sa poľsko-slovenský výskumný tím ešte vydala na exkurziu na neďaleký Tell el-Dafana. Tam prebieha rozsiahly a veľmi intenzívny záchranný výskum egyptských kolegov, vedených Dr. Mohamedom Abd el-Maksúdom. Na rozsiahlej ploche takmer 6 ha (t.j. takmer 10% celkovej rozlohy telu) skúmajú a dokumentujú sídliskové pozostatky z Neskorej až Rímskej doby. O výskume vyšiel tento týždeň aj článok vo významnom egyptskom mienkotvornom denníku Al-Ahrám (ktorý má aj anglickú on line verziu).

Po kompletnom zbalení a rozlúčke s poľskými kolegami sme sa vydali na cestu do Káhiry, kde sme ešte pred odletom uspokojili naše turistické potreby nákupom na bazáre Chán el-Chalílí, či posedením pri čaji a vodnej fajke v legendárnej kaviarni Fišáwí. V nedeľu večer sme už všetci spolu, s kuframi, totálkou, pedologickým vrtákom a skúmavkami, zvyšnou výbavou a pár suvenírmi dorazili do septembrovej Viedne. Vytrasieme zvyšky egyptského piesku, dospíme pár nocí a ideme na spracovávanie materiálu!

Keďže bolo predvčerom výročie narodenia Agathy Christie, nedá mi ju ešte na záver nespomenúť, pretože som na ňu práve počas nášho pobytu v Egypte často myslela. Nedávno som totiž čítala jej knižku „Come, tell me how you live“ (v českom preklade „Pověz mi, jak žijete“) – akési memoáre jej zážitkov na archeologických výskumoch v Sýrii. Tie absolvovala v medzivojnovom období, so svojím druhým manželom, známym archeológom Maxom Mallowanom. Je až zarážajúce, keď človek číta jej opisy prostredia, práce a problémov s ňou súvisiacich a zisťuje, ako málo sa odvtedy v regióne zmenilo. Jednou vecou je krajina, úžasná, fascinujúca a tajomná a jej história s očakávanými nálezmi a celou neopísateľnou atmosférou. Druhou sú jednania s úradmi a najrôznejšie logistické prekážky, výkyvy nevyspytateľného počasia, či neznesiteľný hmyz, ťažkosti s organizáciou práce a množstvo neočakávaných, ba až dobrodružných situácii. Predovšetkým o tomto je výskum v Oriente. Človek, ktorý mu však prepadne, sám netušiac ako a prečo, je ochotný sa tam vracať, skúša absolvovať všetko to nepohodlie a problémy znova a znova. Ako píše Christie v doslove ku svojej knižke: „Inšalláh, snad se tam znovu vrátím a věci, jež miluji, do té doby nezmizí z povrchu země…“.

Veronika Dubcová