Denník o výskume Nadácie Aigyptos na Tell el-Retábí v Egypte v roku 2016, ktorého autormi sú Mgr. Veronika Dubcová a Dr. Jozef Hudec, publikoval Denník N ako seriál na pokračovanie.

Diel 1.

Slovenskí vedci skúmajú stopy starovekých migrácií (20.05.2016)

Výskum lokality Tell el-Retábí vo východnej nílskej delte patrí k tým najprestížnejším a najsľubnejším projektom, na ktorých sa podieľajú slovenskí archeológovia v zahraničí. Spod tisícročných nánosov piesku a hliny tu pracovníci Ústavu orientalistiky SAV, slovenskí experti z iných vedeckých inštitúcií i študenti podporovaní Nadáciou Aigyptos odkrývajú zvyšky pevnosti z faraónskeho obdobia. Ide o spoločný projekt s Archeologickým ústavom Varšavskej univerzity a Poľským centrom stredomorskej archeológie v Káhire. Retábí sa nachádza v údolí (wádí) Tumilát, asi 35 km na západ od súčasného mesta Ismailía. Údolie bolo spojnicou nílskeho údolia a Červeného mora a zároveň strategickou cestou vedúcou na Sinaj či ďalej do Ázie. Už v staroveku tadiaľto viedol kanál vychádzajúci zo starého ramena Nílu. V celej oblasti boli stavané vojenské pevnosti na obranu pohraničia ríše. Prvých bádateľov lákala táto oblasť najmä pre spojenie miestnych archeologických lokalít s biblickými udalosťami, predovšetkým s exodom. Tell el-Retábí považovali za mestá Ramzes či Pitom (staroegyptsky Per Atum). Veľmi pravdepodobne sa tu nachádzal chrám najvyššieho boha stvoriteľa, Atuma.

Faraónova pevnosť
Stála tu pevnosť z ramessovského obdobia, jej zvyšky sú stále viditeľné. Poľskoslovenský systematický výskum definitívne potvrdil reálny význam tellu a odkryl ďalšie staršie obdobia jeho osídlenia. Tell je označenie archeologickej lokality, zvyčajne kopca ukrývajúceho staroveké osídlenie. Vedci zistili, že doteraz najstarší doložení obyvatelia tellu boli ázijského pôvodu, takzvaní Hyksósi. Tí sa do východného Egypta sťahovali od konca strednej ríše, možno aj v dôsledku vybudovania plavebného a zavlažovacieho kanála. V druhom prechodnom období (17. až 16. storočie pred Kristom) Hyksósi ovládli veľkú časť Egypta. Osídlenie na Retábí pokračovalo aj v období faraónov 18. dynastie. Obyvatelia vtedy ťažili z početných faraónskych vojenských výprav a medzinárodného obchodu, ktorý s nimi súvisel. Práve za panovníčky Hatšepsut a najmä za Thutmosa III. z 18. dynastie dosiahla egyptská ríša najväčšieho rozkvetu a územného rozsahu. Panovníci 19. a 20. dynastie, Ramesse II. a Ramesse III., tu vybudovali vojenské pevnosti. Zachovali sa z nich hradby z hlinených tehiel, monumentálna vstupná brána typu migdol, kasárne, sklady či už zmienený chrám. Naša expedícia sa zameriava na pevnosť, hyksóske pohrebisko a domy z čias 18. dynastie.

Príchod do Egypta
Tohtoročnú výskumnú sezónu sme naplánovali na obdobie od 1. do 29. mája. Vinou oneskoreného udelenia egyptského bezpečnostného sme začali o viac ako dva týždne neskôr. Keď už nádej začala nadobro umierať, prišla dobrá správa. Napriek výraznej časovej strate sme šťastní, že sa konečne môžeme pustiť do práce. Deviatu sezónu spoločného poľsko-slovenského výskumu začal predvoj jeho slovenskej časti v sobotu 30. apríla 2016. Výkop bol pomerne dramatický. Na letisku vo Frankfurte dvaja pasažieri nenastúpili na cestu, ich batožina však áno. Z bezpečnostných dôvodov tak boli všetky kontajnery s kuframi z lietadla vyložené, na ich triedenie však nebol čas a naše lietadlo napokon odletelo bez bagáže. Väčšina pasažierov vrátane nás potom musela na letisku v Káhire čakať hodiny na registráciu zmeškanej batožiny. Načasovanie meškania nemohlo byť horšie – nasledoval Sviatok práce, oslavovaný pracovným pokojom, ktorý bol ešte posilnený koptskou Veľkonočnou nedeľou. Meškajúce kufre nemal kto priniesť a nepomohla ani osobná návšteva letiska, spojená s príjazdom prvej časti výskumného tímu. Aspoň ten dorazil bez problémov.

Ostrieľaný tím
Vedúcim slovenskej časti tímu je egyptológ a archeológ Jozef Hudec z Ústavu orientalistiky SAV, spoluzakladateľ Nadácie Aigyptos. Za vznikom celého projektu v roku 2007 bolo jeho priateľstvo s poľským egyptológom Slawomirom Rzepkom. Hudec je ostrieľaný vedec a tiež skúsený diplomat, ktorý počas dlhoročných pobytov v Egypte nadobudol množstvo skúseností potrebných na organizáciu a zabezpečenie výskumu a každodenného života v krajine. Vlani získal tím významnú podporu v egyptologičke slovenského pôvodu Květe Smolárikovej. Na Retábí si odskočila z výskumu Českého egyptologického ústavu Karlovej univerzity na pohrebisku v Abúsire, kde pracuje dlhé roky. Smoláriková je prvou dámou česko-slovenskej egyptológie a odborníčkou na neskorú dobu. Na prvý pohľad krehká osobnosť dokáže postaviť do pozoru triedu študentov aj skupinu statných Egypťanov. Služobne najstaršou členkou tímu po Hudecovi je Veronika Dubcová. Účasť na výskume od roku 2008 ju priviedla od pôvodnej, klasickej archeológie k egyptológii. Venuje sa hlavne dejinám a materiálnej kultúre 18. dynastie.

Hlavne všetko zdokumentovať
Lucia Hulková sa k tímu pridala v roku 2011. Osídleniu vo Wádí Tumilát v druhom prechodnom období sa venuje aj v doktorandskej práci. Lucka je odborníčka na výskum a dokumentovanie všetkých druhov štruktúr od architektúry po hroby a kostry. Zodpovedá za celkovú dokumentáciu, vyhotovovanie plánov a nákresov. Časť podkladov na dokumentáciu zabezpečuje Eva Stopková, geodetka s mysľou matematika s astronomickou presnosťou. Ďalšie podklady dodáva hlavný technik, stavebný inžinier Miro Černý. Až detektívnym spôsobom je schopný rekonštruovať konštrukcie múrov, zloženie tehál či rozlíšiť stavebné fázy nájdených domov či opevnenia. Učiteľ angličtiny Ľuboš Podhorský sa samoštúdiom vypracoval na odborníka na mnohé témy od historicity Biblie až po dejiny novej ríše, čo z neho spravilo cenného konzultanta a pomocníka pri všetkých potrebných aktivitách na výskume. Tím posilnil aj nový prírastok Marek Lintner, pôvodne študent klasickej archeológie v Trnave.

Diel 2.

Slovenskí archeológovia konečne dostali povolenie, púšťajú sa do výskumu v Egypte (21.05.2016)

Pokračujeme v našom archeologickom denníku. o sťahovaním a prácou sa nedalo začať hneď po príchode. V pondelok bol v Egypte ďalší sviatok Šám el-Nesím. Má korene v staroegyptskej oslave začiatku obdobia žatvy (šemu), dnes posilnené Veľkonočným pondelkom. Egypťania pri ňom jedia fermentované (nie príliš voňavé) sušené ryby fisích, zajedajú ich cibuľou, inou zeleninou a vajcami, ktoré aj tu farbia – najmä na červeno. Keďže úrady nepracovali, išli sme oslavovať aj my. S českými kolegami sme sa dohodli na návšteve Abúsiru, kde pracujú na vlastnom výskume. Pražský egyptologický ústav tam robí výskum už niekoľko desaťročí. Teraz sa pod vedením Jaromíra Krejčího venujú súkromným hrobkám (mastabám) v centrálnej časti pohrebiska. Niet lepšej motivácie pred začatím výskumu, ako si prezrieť objavy posledných rokov na tejto staroríšskej nekropole uprostred egyptskej púšte. Zvyčajne nie sú verejnosti prístupné. Krejčí a jeho kolega Martin Odler, ktorý je tiež členom správnej rady Nadácie Aigyptos a v súčasnosti pracuje v Abúsire, nám postupne predstavili množstvo nájdených pamiatok, monumentálnu Ptahšepsesovu mastabu, Raneferefovu pyramídu a ďalšie hrobky princeznej a kňazov.

Sťahujeme sa
V utorok sme už chceli začať pracovať aj my. Konečne dorazil meškajúci kufor s náradím a iným potrebným vybavením. Mohli sme začať so sťahovaním potrebných vecí do Ismailíe, kde tím býva. Pri pohľade na obrovské množstvo vecí určených na presun (stoly a stoličky, lampy, množstvo krabíc s kuchynským riadom, posteľnou bielizňou, archeologickými, fotografickými a kancelárskymi potrebami i osobnou batožinou) krútili šoféri dvoch objednaných mikrobusov neveriacky hlavou. Egyptská vynaliezavosť pri efektívnej preprave rozmerných nákladov sa však
nezaprie. Asi po polhodine nakladania, preväzovania špagátom, fučania a preliezania mikrobusov odpredu dozadu a od strechy nadol si všetko, vrátane siedmich členov tímu, našlo svoje miesto.

V Egypte to žije
Ubytovanie sme si zabezpečili na brehu jazera Timsah (Krokodílieho jazera) pri Suezskom kanáli. Byt bol v takmer skvelom stave až na pár drobných „muškíl“ (po arabsky problémov) – chýbajúce matrace, netečúca teplá voda v kuchyni, zlomená sprcha v kúpeľni, nesvietiaci luster v hlavnej miestnosti či zlé napojenie vody na práčku. Jeho štandard sme pozdvihli o ďalšiu hviezdičku dôkladným vyumývaním a vyprášením každého kúta. Hoci takéto veci vo filmoch o Lare Croft zaručene neuvidíte, umývanie a upratovanie tvorí jednu z najdôležitejších činností na archeologickom výskume. Človek musí nasadiť všetky fyzické sily a podať vysoký výkon, aby obránil seba a ostatných členov tímu pred nebezpečnými nepriateľmi – baktériami číhajúcimi všade naokolo. Kolegyňa to zhrnula výstižnými slovami: „V Egypte to žije.“ Okrem bežných živočíchov – ako sú potulné mačky, muchy, pavúky a gekóny – nás tento rok privítalo niečo ešte oveľa horšie. Tohtoročné obdobie očividne praje komárom, ktoré sa zdržujú pri jazere a ktoré sa na nás po zotmení doslova vrhli. Po „krvavej“ noci sme vôbec prvýkrát použili moskytiéry. Ich vzhľad dotvoril pravú bádateľskú atmosféru z koloniálnej doby; pravda, trochu narušenú krikľavými farbami a novobarokovou výzdobou bytového interiéru. Predovšetkým však poskytol žiaducu ochranu proti zákerným bzučiacim tvorom.

Čakania na povolenie
Kedysi sme ani poriadne nevedeli, že bezpečnostné povolenie potrebujeme. Najdôležitejšie bolo povolenie od Najvyššej rady pre pamiatky (SCA), dnes Ministerstva pre pamiatky. S významom bezpečnostného povolenia sme boli prvý raz konfrontovaní až v minulom roku, keď nám oneskorilo výskum o celý týždeň. Tento rok sme museli presunúť sezónu zo zvyčajného augustového a septembrového termínu na máj (slovenské predsedníctvo v Európskej únii má aj takéto netušené súvislosti). Preto sme žiadosť o koncesiu podali na prelome januára a februára 2016. Počas návštevy vedúceho slovenskej časti retábskej misie v Káhire v polovici apríla 2016 bola atmosféra ešte optimistická. Postupne chladla. Cesta medzi Ismailíou a Káhirou sa stala každodennou záležitosťou, mobil takmer trvalou súčasťou ruky. Okrem Poľského centra stredomorskej archeológie bola výrazne nápomocná i slovenská ambasáda v Káhire a viacerí egyptskí kolegovia. Situácia bola o to urgentnejšia, že v pondelok večer mala do Egypta odcestovať ďalšia časť tímu. Na pondelok ráno bolo preto dohodnuté osobné stretnutie so šéfom odboru zahraničných misií Ministerstva pre pamiatky. Nemal však pre nás žiadne nové správy a určenie termínu, do ktorého by mohlo prísť bezpečnostné vyjadrenie, bolo mimo jeho dosah.

Jeden podpis stále chýba
Do polhodiny bolo potrebné rozhodnúť, či príjazd druhej skupiny stornovať. Lacné letenky sa ťažko rušia a draho sa na nich menia dátumy letov. Noví účastníci tímu vyzerali na predsezónnom stretnutí ako správni nadšenci. Nádej zomiera posledná, a tak to bude aj s povolením. Skupinu čakáme v utorok ráno v Káhire. Prílet a cesta nováčikov do Ismailíe boli nakoniec bez problémov. Večer sme dokonca dostali správu, že bezpečnostný súhlas bol udelený 20. apríla 2016. Kde doteraz trčal, nikto nevedel povedať, každopádne zavládlo všeobecné nadšenie. V stredu ráno však prišla studená sprcha. Bezpečnostný súhlas pozostáva z troch podpisov (v priebehu dňa bol počet znížený na dva) a nám ešte jeden stále chýba. Tak sme aspoň v Káhire navštívili egyptologických susedov. Giuseppina Capriottiová práve znovuotvorila Taliansky archeologický ústav na Champollionovej ulici neďaleko Egyptského múzea. Boli sme prví európski hostia. Po dvoch rokoch čakania na povolenie začala konečne v marci 2016 prieskum.

Plán B
V ešte komplikovanejšej situácii sú ďalšie egyptologické misie. Aby sme čas v Egypte využili, rozhodli sme sa prejsť na plán B a rozbehli sme ďalšie aktivity spojené s výskumom. Pustili sme sa do digitalizácie dokumentácie z minulých rokov. Uplynulý týždeň síce nepriniesol nové objavy, stihli sme však spracovať množstvo materiálu. Pomohla nám nová časť tímu. Tú tvoria dobrovoľníci – študenti archeológie a príbuzných odborov, ktorí majú rôzne skúsenosti s archeologickým výskumom a spracovávaním keramiky, drobných nálezov či s fotografickou dokumentáciou. Ide o študentku bratislavskej religionistiky Lenku Horákovú, Radku Knápek z Archeologického ústavu v Prahe, doktorandky archeológie z Karlovej univerzity Markétu Kobiersku a Luciu Žilincovú, študentku kultúrnej antropológie v Olomouci Magdalenu Konopovú a fotografa Tomáša Kmeťa. Po týždni plnom digitalizovania kresieb, triedenia, spracovávania fotografií a písania článkov sme sa vydali v sprievode dvoch spriatelených inšpektorov pamiatkovej správy na poznávanie susedných lokalít, na ktorých obaja pracovali. Bolestná bola návšteva na Tell el-Retábí, ktorú sme smutne ukazovali kolegom v presvedčení, že tento rok sa k jej ďalšiemu objavovaniu už nedostaneme. Až na záver výletu, keď sme sa prechádzali ruinami chrámu bohyne Bastet, dostal kolega správu z Káhiry, že povolenie nám nakoniec udelili. Nová nádej nás prebrala z letargie viac ako vychladená kola a návrat do Ismailíe bol plný plánovania a radenia sa o ďalšej stratégii. Do odchodu 29. mája nám však už zostalo len 8 pracovných dní.

Diel 3.

S lopatou a so špachtľou opreteky, slovenskí archeológovia skúmajú staroveké sídliská (24.05.2016)

V tomto roku sme plánovali upriamiť pozornosť na takzvaný migdol z obdobia Ramesseho III., pod ktorým sa nachádzajú zvyšky sídliska zo včasnej 18. dynastie a hyksóskeho pohrebiska z Druhého prechodného obdobia. Pre väčšinu ľudí nepredstavujú činnosti ako kopanie, lopatovanie a vynášanie fúrikov práve najpríjemnejší spôsob trávenia času. Opakom je archeológ, ktorý dva týždne čaká, kým mu ich konečne umožnia. Pocit radosti a vzrušenia, keď sme mohli prvýkrát tento rok zakopnúť v Tell el-Retábí, sa nedá ani opísať. Tieto pocity ohrozovalo len vedomie nedostatku času. Do staroegyptskej pevnosti sa tak opäť raz vrátila bojovná nálada. K našej výzbroji patria okrem nadšenia z práce všetky druhy náradia od špachtlí a motýk po totálnu stanicu (vypracovanejší teodolit, ktorý laserom meria polohu bodov v trojrozmernom priestore) a fotoaparát. Členmi archeo-armády sú aj miestni robotníci, ktorí však väčšinou nemajú rovnaké nadšenie ako my, a preto ich na prácu treba neustále inšpirovať a motivovať. Na jednej strane názornou ukážkou použitia náradia (priemerná rýchlosť vyhádzaného piesku za minútu či objem naloženého a vyvezeného fúrika). Na druhej strane výhodnými platovými podmienkami. V tejto oblasti sú ochotní vymeniť zvyčajnú prácu na poli pri úrode melónov či arašidov za oprašovanie pamiatok, len ak sa im to oplatí. Odmena za predĺžený pracovný čas ich momentálne uspokojuje. Práve dĺžka pracovného času 10 hodín je ďalším spôsobom, ako dobehnúť zameškané dva týždne. V tomto ročnom období, keď sa ortuť teplomera zvyčajne nevyšplhá vyššie ako nad 35 stupňov, je to oveľa prijateľnejšie ako počas zvyčajnej neskorej letnej sezóny v auguste a septembri.

Ospalý šofér
Efekt sa dostavil v podobe odokrytí celej plochy aj vo svalovej horúčke, ktorá neminula takmer žiadneho z nás. Ohrozenie tejto bojovej stratégie nastalo z nečakanej strany, a to od nášho nového šoféra. Ten nás má každé ráno doviezť do Retábí mikrobusom o piatej ráno. Teda, mal by. Po prvom dni, keď nás priviezol načas, nastalo ospalé obdobie. Vo štvrtok i v sobotu sme čakali takmer hodinu, pokiaľ sa zjavil. Potom to doháňal rýchlosťou, ktorej číselné vyjadrenie sme radšej nechceli poznať. Mal rôzne kreatívne nápady, ktorými meškanie ospravedlňoval, vrátane defektu, ale neboli mu nič platné. Teraz sa nám musí hlásiť o 4:30, že je na ceste. Pohár je už plný, ak ešte raz zaspí, pretečie.

Čierny dom 1
V tomto roku sme plánovali upriamiť pozornosť opäť na oblasť západnej vstupnej brány pevnosti – takzvaný migdol z obdobia Ramesseho III., pod ktorým sa nachádzajú zvyšky sídliska zo včasnej 18. dynastie a hyksóskeho pohrebiska z Druhého prechodného obdobia. Tie sme čiastočne skúmali už v roku 2011, keď sme pod prierezom jednej z veží migdolu objavili časť domu z čiernych tehál, takzvaný Čierny dom 1, a rôzne hospodárske zariadenia ako silá a pece. V roku 2015 sme s odkrývaním pokračovali a po odstránení podesty pod migdolom sa ukázala zvyšná časť domu. Práve tu sme objavili hyksósky hrob a podobné výsledky sme očakávali i tento rok.

Piesok a melóny
Celá oblasť bola zahádzaná pieskom a ako sme sa presvedčili už pri prvej tohtoročnej návšteve lokality, do nášho boja vstúpil ďalší nečakaný nepriateľ – melóny. V tomto období sú úplne všade. Celé alebo ich časti sa povaľujú v obrovských množstvách, kam až oko dohliadne. Hneď v prvý deň výskumu parkovalo na mieste, kde sme chceli kopať, niekoľko pick-upov plných melónov. Pôvodne sme si mysleli, že melónová párty sa deje iba kvôli pravidelnému stredajšiemu trhu, ktorý vytvára na ceste cez tell regionálnu dopravnú zápchu. Omyl, autá s melónmi sa pri nás rojili každý deň. Boli to až násypy vykopaného piesku, ktoré sme za prvé dva dni usilovne navýšili a ktoré nás od nich oddelili. Teraz už s nimi každodenne uzatvárame mierovú zmluvu v rámci osviežujúcej sladkej bodky po obede.

Agradačný val
V nedeľu dosiahla intenzita práce svoj vrchol. Uvedomili sme si to, keď kolegyňa konštatovala, že je to vlastne už hodina, čo vyrazila na toaletu a stihla medzitým odfotiť, zamerať a opísať skúmaný objekt. Odmenou nám bolo prvé veľké víťazstvo. Jozef Hudec a Miro Černý sa vybrali zamerať takzvaný agradačný val. Tvoria ho riečne štrky, ktoré sa ukladajú pri povodniach. Val
vytvorilo geologicky staré rameno Nílu vo Wádí Tumiláte. Na tomto vale sa s obľubou usádzali v Druhom prechodnom období (17. – 16. storočie pred Kristom) nomádi a klimatickí migranti z rôznych kmeňov a etník, ktorí sa neskôr stali známi ako Hyksósi. Časť valu, ktorá ide zo západu na východ, pretína v juhozápadnej časti Retábí asi 10 metrov široký severojužný zákop egyptského záchranného výskumu. Egyptológ so stavebným inžinierom hľadali v profile sondy hornú hranicu štrkovej vrstvy valu a snažili sa ju odlíšiť od vyššie položených kultúrnych vrstiev. Objavili pri tom tmavšie sfarbený obrys jamy, ktorá je z úrovne týchto kultúrnych vrstiev zahĺbená do červenkastého štrkopiesku valu. Pár zaškrabnutí špachtľou odokrylo tehly. Po dôkladnejšom začistení sa ukázalo, že ide o hyksósky hrob, ktorému z profilu vytŕča iba krátka západná stena, tvarovaná skoro ako stupňovitá pyramída. Nedá sa nič robiť, agradačný val musí počkať.

Privolaný inšpektor
Po privolaní inšpektora sme začali dokumentovať nielen jamu, ale aj vrstvy. Fotili sme a potom zamerali totálnou stanicou. Stratigrafia (súslednosť vrstiev, pomocou ktorej sa v archeológii datuje, čo je staršie a čo mladšie) je o to zaujímavejšia, že hrob je pod hradbou číslo 1 z obdobia Ramesseho II. Rozdiel medzi základom hradby a vrstvou, do ktorej bol zahĺbený hrob, je iba pár desiatok centimetrov. Z predbežných úvah preto vychádza, že buď na Retábe hyksóske pochovávanie pretrvalo veľmi dlho, alebo Ramesse II. urobil niečo podobné ako jeho neskorší nástupca na egyptskom tróne – odkopal staršie vrstvy a miesto nich použil pod hradbu jemný žltý piesok. Aj keď stavať niečo na piesku je v našich zemepisných šírkach, aj vďaka Biblii, považované skôr za nerozumné. Egyptský pamiatkový inšpektor akceptuje vysvetlenie, že hrob nebude možné z dôvodov časových a statických v tejto sezóne odkryť.

Boj prináša bojovníka
Druhý pokus zamerať agradačný val sa skončil obdobným prekvapením. Ďalšia jama – ďalší hrob, ale tentoraz iba s detskými kosťami na dne jamy (bez zistenej tehlovej konštrukcie). Až na tretí pokus sa podarí val zamerať bez sprievodných nálezov. Okrem toho sa opäť premerajú základy hradby 2 na oboch stranách sondy a aj vyššie posadené zvyšky hradby 3 na východnej strane sondy. Po návrate čaká Mira s Jozefom ďalšie prekvapenie. Kveta Smoláriková objavila na dne miestnosti 2 čierneho domu tehlovú konštrukciu. Ide o ďalší hyksósky hrob, v nedeľu už tretí. A tak na scénu prichádza bojovník vybavený vzácnou dýkou. O ňom však až nabudúce

Diel 4.

Pomsta hyksóskeho bojovníka, alebo v Egypte musí byť človek opatrný (27.05.2016)

Nadvláda Hyksósov je málo známe obdobie staroegyptských dejín, a preto patrí v posledných rokoch medzi najvýznamnejšie témy výskumu. Pyramídy a skalné hrobky v Údolí kráľov – práve tieto miesta posledného odpočinku egyptských faraónov azda najviac vzbudzujú záujem o staroegyptskú kultúru. Ich snaha o dosiahnutie znovuzrodenia, teda večného života, a s tým spojená hrobová výbava vždy predstavujú vzrušujúci prísľub nahliadnutia do ich života. Bolo to tak aj v prípade Hyksósov – obyvateľov Egypta ázijského pôvodu, ktorí sa práve v oblasti delty Nílu usádzali už od obdobia Strednej ríše (20. – 18. storočie pr. Kr.). Postupne nadobudli takú moc, že sa im podarilo ovládnuť väčšiu časť Egypta. Krajina sa rozpadla, a preto sa éra hyksóskej moci spravidla označuje ako Druhé prechodné obdobie. To predstavuje jednu z najväčších šedých zón staroegyptských dejín. Jeho dôkladnejšie poznávanie sa dostáva v posledných rokoch medzi najvýznamnejšie témy egyptológie.

Hyksóska záhada
Hyksóski panovníci a elity prevzali z egyptskej kultúry mnoho – od spôsobu zobrazovania postáv po kráľovskú titulatúru. Zároveň obohatili Egypt o prvky svojej kultúry. Z pôvodných sídel si priniesli novinky ako chov koní, využívanie bojových vozov či nové druhy zbraní. O nadvláde týchto cudzincov, boji proti nim a o ich konečnej drvivej porážke panovníkmi Novej ríše sa väčšinou dozvedáme iba od víťazných faraónov. Tí, samozrejme, prezentovali len svoju, často propagandistickú verziu. Odkiaľ však Hyksósi pochádzali, ako spolunažívali s Egypťanmi, ako prebiehalo opätovné zjednotenie ríše tébskymi panovníkmi a ako zmizli Hyksósovia z dejín? Výskum ich sídel a pohrebísk môže priniesť odpovede práve na tieto otázky. Na Tell el-Retábí máme oboje – sídlisko i pohrebisko. Z predchádzajúcich sezón približne vieme, v akej hĺbke sa hyksóske pohrebisko rozprestiera pod oveľa neskoršou pevnosťou faraóna Ramessa III na severozápadnej strane tellu. Pohrebisko je tu navyše ešte prekryté sídliskom z čias novoríšskej 18. dynastie (polovica 16. – polovica 15. storočia pr. Kr.).

Objav prvého hrobu
Objavenie hrobky vždy prináša to pravé archeologické vzrušenie. V našom prípade je na začiatku náraz špachtle alebo motyčky (u našich robotníkov masteríny a mahašše) na tvrdší materiál surovicových tehiel v pieskovo-štrkovom riečnom nánose, do ktorého bývali hroby zahĺbené. Hoci neočakávame nálezy ako v Tutanchamonovej hrobke, pocity pri objavení prvého radu tehál sa asi veľmi nelíšia od pocitov Howarda Cartera, keď objavil prvý schod do faraónovej hrobky. V našom prípade čas, nádej a s ňou spojená neistota pretrváva dlhšie, až kým sa uistíme, že sme našli naozaj hrob a nie obyčajný múr nejakej architektúry. Tak to bolo aj v prípade prvého tohtoročného hrobu. Zo štrkovej vrstvy pod jednou z južných miestností Čierneho domu 1 sa začali vynárať tmavé tehly. Srdce poskočilo, no úsmev na tvári nám vyčarilo až vedomie, že štruktúra siaha očividne oveľa hlbšie ako jeden až dva rady múrikových tehál. Zo štrkovej vrstvy agradačného valu sa vynára známy tvar hrobu v tvare domu – so sedlovou strechou a výčnelkami, ktoré ju podopierali. Objaviteľský ošiaľ mierne schladí porušená strecha, ktorá naznačuje narušenie, a teda pravdepodobné vykradnutie hrobu už v staroveku. Výbava hrobov neláka len archeológov – mali silnú nelegálnu konkurenciu už v staroveku.

Zrnko po zrnku
Už s chladnejšou hlavou pristupujeme k otvoreniu hrobky. Po odstránení striešky, respektíve klenby, sa začína vyberanie (po archeologicky „začisťovanie“) horných vrstiev hlinenej, pieskovej alebo štrkovej výplne hrobu. To je práve činnosť, ktorú si väčšina ľudí spája s archeológmi, čiže „štetčekovanie“. Zďaleka to nie je také jednoduché ako oprašovanie prachu z police alebo nanášanie púdru na tvár. Obsah hrobu musí byť po otvorení v rovnaký deň vybratý. Inak hrozí, že by to mohol spraviť niekto za vás. Nedá sa nikdy odhadnúť, ako dlho bude vyberanie trvať, takže treba pracovať čo najrýchlejšie. Zároveň môže byť každý záber špachtľou zničujúci, pretože nik netuší, čo sa vo výplni skrýva. Od jemných kostí mŕtveho či mŕtvych, cez koráliky po najviac očakávané skaraby s nápismi, ktoré by mohli pri prílišnom ponáhľaní sa skončiť vo vyhádzanej hline. Preto sa ešte poistíme preosievaním vybratej hrobovej výplne. Začisťovania sa ujala Kvetka Smoláriková s Luckou Hulkovou, ktoré trpezlivo odstraňujú hrobovú výplň. Prvé nájdené ľudské kosti jasne naznačujú, že hrob bol porušený alebo v ňom bolo postupne pochovaných viacero osôb (takzvaný sekundárny pohreb).

Hrobová výbava
V tomto prípade bola správna druhá možnosť. Po vybraní očividne menšej ženskej kostry výplň hrobu pokračovala hlbšie a naznačovala prítomnosť ďalšej kostry. Telo uložili v skrčenej polohe, s rukou pod hlavou. Antropologická analýza ešte len príde, z veľkosti a tvaru kostí však už možno tušiť, že ide o muža. Prvý nález hrobovej výbavy vzbudil veľké nádeje. Bol to polguľovitý predmet z vápenca, s vyvŕtanými dierkami. V prvom momente nám pripomínal praslen (zotrvačník pradiaceho vretena), ale vzápätí sme si uvedomili, že ide o niečo oveľa zaujímavejšie. Podobné objekty sa používali ako hlavice rukoväti dýk. A skutočne – kostra mala po svojom boku dýku. Bola veľmi dobre zachovaná, so zdobenou čepeľou a s viditeľnými nitmi na pripevnenie rukoväti. Práve tieto typy dýk boli pre hyksóske obdobie typické. Hoci to bola jediná vec pridaná do hrobu, ako každý kovový predmet bola úžasným nálezom pomáhajúcim pri jeho datovaní. A náš konzervátor sa má tiež na čo tešiť.

Hyksósova kliatba
Výskum pokračuje ďalšie štyri dni, už bez Lucky a Magdy Konopovej, ktoré museli kvôli štúdiu odísť skôr, práve keď to začalo byť zaujímavé. Samozrejme, zákon schválnosti sa prejavil v ďalšom oslabení tímu. Hoci v našom prípade nešlo o faraóna, zdá sa, že sa nám majiteľ dýky pomstil za narušenie svojho večného pokoja. Na druhý deň totiž časť tímu nečakane prepadli zažívacie problémy, o ktorých pôvode doteraz vedieme diskusie. Ako najpravdepodobnejší vinníci sa javia obedňajšia basturma (miestna varianta prosciuta), faláfil s turšim (nakladanou zeleninou) z dedinského trhu či kombinácia rôznych iných miestnych dobrôt s teplom, zvíreným prachom a únavou. Dočasná indispozícia niektorých účastníkov výskumu nás, samozrejme, spomalila, čo bol vzhľadom na krátkosť času neželaný stav. Hoci sa snažíme dohliadať na konzumované potraviny, podobným situáciám sa návštevník neprivyknutý na miestnu mikroflóru nevyhne. Opatrnosti nikdy nie je dosť, a preto si varíme najčastejšie sami. Momentálne sú šéfkuchárkami Radka Knápek a Markéta Kobierska, ktoré sa v hlavnej pracovnej náplni venujú dokumentovaniu drobných nálezov. Každý nález musí byť detailne popísaný, nakreslený a odfotený, čo pre zmenu zabezpečuje fotograf Tomáš Kmeť. Nájdená dýka pre nich predstavuje vítanú zmenu oproti záplave kamenných nástrojov, najčastejšie drvičov, zrnotierok (ručných žarnovov) a ich fragmentov, ktorých zdĺhavé a monotónne kreslenie patrí k najnáročnejším úlohám na výskume. Hyksósova pomsta, našťastie, odišla rovnako rýchlo, ako prišla, a my – motivovaní zaujímavými nálezmi – sa s vervou púšťame do posledných vrstiev a objektov, ktoré nám na zvyšné štyri dni výskumu ostali.

Diel 5.

Príbehy piesku a múrov – koniec tohtoročnej expedície v Egypte (02.06.2016)

V Egypte nie je bežné, aby archeológovia mohli skúmať pohrebisko a sídlisko v rámci jednej lokality. Býva to tak väčšinou, keď je pohrebisko z jedného obdobia v neskoršej dobe zabudnuté a zastavané budovami, alebo naopak, keď sa opustené sídlisko začne využívať na pochovávanie. Tretí a výnimočný prípad tvoria hyksóske sídliská, ktoré boli s pohrebiskami spojené. Ázijské obyvateľstvo svojich nebohých pochovávalo priamo pod obytné domy alebo v blízkosti. V Tell el-Retábí máme do činenia s prvým a posledným prípadom. Odkrývanie sídliska a hlavne interpretácia nájdených zvyškov je práca hodná dedukčných schopností Sherlocka Holmesa. Oddeliť jednotlivé vrstvy nánosov podľa farieb a zloženia, odlíšiť hlinené tehly od rovnako vyzerajúcej hlinenej vrstvy, rozpoznať priebeh múru a jeho vzťah k iným priliehajúcim, nad alebo pod ním ležiacim múrom, to všetko býva veda vyžadujúca vysoké sústredenie a nasadenie všetkých členov tímu.

Čierny dom
Celý pôdorys Čierneho domu 1 sa odhalil v roku 2015 po odstránení platformy pre hradbu Ramesseho III. Z domu však ostali maximálne základy, na niektorých miestach do výšky troch radov naplocho kladených tehál. V tejto sezóne sa definitívne potvrdilo, že Čierny dom stojí na zvyškoch iného, staršieho domu, ktorý bol postavený zo zelenkastých tehál. Kvôli tomu sme ho pracovne pomenovali Zelený dom. Jeho rozsah zatiaľ nepoznáme. Bol však inak orientovaný ako čierny – dosť presne podľa svetových strán a mal tenšie steny. Podľa keramiky ho predbežne datujeme tiež do včasnej 18. dynastie (polovica 16. až polovica 15. storočia pred Kristom), tak ako Čierny dom.

Zelený dom
Zdá sa však, že Zelený dom mal dve fázy osídlenia. To by znamenalo, že oba domy vypĺňajú asi 100 rokov včasnej 18. dynastie v troch obdobiach či vrstvách, a teda neboli používané príliš dlho. Z hľadiska starovekej demografie by pripadali do úvahy 3 až 4 generácie. Je veľmi pravdepodobné, že práve Zelený dom je dôležitým spojovníkom medzi koncom hyksóskeho Druhého prechodného obdobia a začiatkom Novej ríše. Ukazuje, že obyvateľstvo z Retábí nemuselo úplne odísť, len sa časom adaptovalo na egyptskú vládu. K podobným záverom dospel i výskum na rakúskej lokalite Tell el-Dab´a. Budeme však ešte musieť vyhodnotiť význam asi 30 cm hrubej štrko-pieskovej kultúrnej vrstvy, ktorá na niektorých miestach oddeľuje osídlenie Zeleného domu od úrovne, v ktorej sú rozpoznateľné obrysy hyksóskych hrobových jám a stavieb. Bude dôležité poznať názor pedológa (pôdoznalca) na vznik a vývoj vrstvy a názor keramologičky na datovanie drobných úlomkov keramiky, ktoré sa v nej nachádzajú.

Kozmetická dielňa
Pri fyzickej práci na odstraňovaní popolových či pieskových vrstiev je človek strapatý, spotený a celý čierny. Piesok má v každom záhybe na celom tele. Vzhľad a kozmetická starostlivosť sú naozaj to posledné, na čo myslí. Vtipné však je, že obyvatelia našich domov zo včasnej 18. dynastie sa nimi očividne celkom zaoberali. Už v roku 2011 sme sa pri skúmaní Čierneho domu pozastavovali nad koncentráciou nájdených predmetov, ktoré súviseli s výrobou alebo používaním kozmetických potrieb. Boli to hlavne zdobená kostená tubička na čierne líčidlo na oči (staroveká egyptská maskara) s kovovou tyčinkou na jeho nanášanie či veko z alabastrovej nádobky na líčidlo. Objavili sme aj rôzne fragmenty surovín, ako priesvitná sľuda či červená rumelka. Navyše sme odkryli viacero zvyškov „hardvéru“ – kamenných roztieradiel a kus sopečnej pemzy.

Aktivity štátu
Veľmi podobné nálezy vyšli na povrch v posledných dňoch tohoročnej sezóny – predovšetkým kompletná alabastrová nádobka na kohl (čierne líčidlo na oči), hruda galenitu (minerál, sulfid olovnatý – PbS) na výrobu kohlu, asi z ložiska Gebel Zeit pri Červenom mori a tiež kovová tyčinka na jeho nanášanie či malá kovová čepieľka. Keďže v počiatkoch Novej ríše nebolo súkromné podnikanie súčasťou slovníka starých Egypťanov, môžeme predpokladať, že prevádzku kozmetickej dielne a dodávky surovín i materiálov na jej fungovanie zaisťoval štát. Ten to určite nerobil kvôli parádeniu sa vojakov. Preto musíme predpokladať, že na začiatku Novej ríše na Retábí existovala dostatočne veľká civilná populácia, aby dokázala efektívne využívať i také špecializované služby štátu, ako bola výroba kozmetických prípravkov.

Menší hyksósky hrob
Posledný deň v teréne nám Retábí pripravila ešte jeden hyksósky hrob. Bol oveľa menší ako hrob s dýkou, našli sme v ňom kostričku asi desaťročného dieťaťa. Spočívalo v spiacej polohe – na boku, s rukami položenými a spojenými pred sebou. Okrem malej nádobky v rohu hrobky nemalo pri sebe ďalšiu pohrebnú výbavu. Nálezy ako dýka sú vzácne, avšak na určenie času, z ktorého hrobka pochádza, je keramika ešte dôležitejšia. Oblasť neskoršieho Čierneho domu teda vyzerá byť miestom, kde sa v hyksóskom období naozaj intenzívne pochovávalo. Nadišiel posledný pracovný deň a zároveň deň odchodu. Popri balení sa horúčkovito dorábali veci, ktoré bolo nutné dokončiť, pretože nálezy sme museli vrátiť do lokality. Odchádzame Na terase Miro Černý otestoval posledné vzorky tehál a Veronika Dubcová dopĺňala formuláre pre každú vrstvu či budovu. Markéta Kobierska starostlivo kontrolovala dokumentovanie drobných nálezov a Radka Knápek pevnou rukou zachytávala každý záhyb kresleného objektu. Zároveň navigovala a poháňala Tomáša Kmeťa, ktorý skrytý za objemným fotostanom a lampami nepretržito cvakal fotoaparátom. Evka Stopková vykresľovala zamerané plány vrstiev a architektúry, Lenka Horáková pripravovala podklady na fotogrametriu a 3D modely odkrytých budov. Medzitým zvyšok balil, aby sme stihli Ismailíu opustiť v čase, na ktorý boli objednané dva mikrobusy, a cestou uložiť nálezy v Retábí. Zhon a nervozita opadli až cestou do Káhiry, keď sme sa s vybavením a s viac ako dvadsiatimi kuframi ako sardinky tlačili v horúcich mikrobusoch. Posledný deň sme využili na skenovanie dokumentácie (človek si nikdy nemôže byť istý, že prepravovaný kufor dorazí), niektorí na návštevu Gízy, Egyptského múzea či Musiek (trhu).

Ma´a saláma Egypt
Ešte pred začatím sezóny sme sa s kolegami zabávali na tom, že každý archeológ zvykne písať o svojej lokalite, že je sľubná, nech je akejkoľvek veľkosti či historického významu. My sme tak spravili tiež v úvode prvého príspevku. Dva odkryté hroby a pár miestností spolu s niekoľkými drobnými nálezmi sa nedajú nazvať obzvlášť veľkými objavmi. Keď si však vezmeme naše logistické možnosti, veľkosť lokality a krátkosť času, ktorý sme mali tento rok na jej skúmanie, je to určite dosť a zároveň jednoznačný prísľub ďalších podobných nálezov. Veríme, že v budúcich sezónach už nebudeme musieť čakať na bezpečnostné povolenie a zažívať stavy dezilúzie. Aby sme úradom zväčšili priestor na spracovanie formalít, vrátime sa opäť k tradičnému termínu výskumu v auguste a septembri. Bude síce teplejšie, ale zasa nás nebudú cicať komáre. Ma´a saláma sezóna 2016 a marhaba Tell el-Retábí 2017. To vlastne bude už jubilejná desiata sezóna. Veríme, že prinesie len pozitívne prekvapenia.