Diel 1.

Desať rokov verzus deväť hektárov (18.09.2017)

Keď človek robí niečo, čo miluje, na mieste, ktoré miluje a v spoločnosti ľudí, ktorých má rád a ktorí túto jeho vášeň zdieľajú, čas plynie zväčša veľmi rýchlo. Ešte rýchlejšie, keď chce stihnúť obrovské množstvo práce za veľmi krátke obdobie. A to je práve prípad nášho výskumu v Egypte. Pre väčšinu miestnych Egypťanov je čas skôr relatívny pojem a zvyčajne nehrá veľkú rolu. Všetko, čo sa deje je výsledkom božej vôle a ak Boh dá (Inšalláh), tak sa to spraví alebo aj nie, keď nie teraz, tak zajtra, alebo inokedy…všetko má svoj čas. Pre starovekých Egypťanov to bolo podobné, pretože pozemský život bol len medzičasom v cykle večnosti, ktorý nikdy nekončil. Na miestach, kde žili a ktoré archeológovia objavujú sa naopak čas doslova zastavil, pretože boli opustené, zničené alebo nejakým spôsobom skryté v určitom konkrétnom momente. No pre archeológov, ktorí sa snažia ich objaviť a odokryť čas beží ako šialený.

Nedostatok času, ktorý je bežným javom pri každom záchrannom výskume, nielen v krajine faraónov, nespomínam len preto, aby som ospravedlnila meškanie nášho pravidelného blogu. To je teda značné, keďže máme už takmer dva týždne za sebou, ale o to viac zaujímavostí vám počas nasledujúcich dní môžem naservírovať. Plynutie času si tento rok uvedomujeme ešte oveľa intenzívnejšie, pretože táto sezóna je už desiata, ktorú Nadácia Aigyptos v spolupráci s poľskými kolegami od roku 2007 v lokalite Tell el-Retábí realizuje.

Živo si pamätám ako som prvýkrát počula poludňajšiu modlitbu z práskajúceho reproduktoru, ktorá preťala horúci augustový vzduch, stojac na rozpálenej ploche v samom strede lokality, kde sme v roku 2008 začali výskum. Desať rokov…ako k tomu došlo? V rámci ľudského života je to relatívne dlhé časové obdobie, v ktorom sa zväčša udejú rôzne dôležité udalosti, človek sa vyvíja a mení. Svojou činnosťou mení aj okolie v ktorom žije. Tak tomu je aj v Egypte, kde sa za posledných desať rokov udialo veľa zmien a podobne aj na našej lokalite. Pár domov bolo zbúraných a stromov porazených, ešte viac nových budov vrátane novej mešity bolo postavených, háje a polia pribudli. Vrchy naviateho a navezeného piesku sa úplne popresúvali z miesta na miesto. Časť lokality úplne zmizla pri plánovaní a výstavbe novej asfaltovej cesty. A tak tomu bolo už v minulosti, ktorú odkrývame. Ako vyzerá desať rokov v rámci archeologického materiálu? Pár pieskových vrstiev, pár častí múrov a tehál, niekoľko stoviek keramických črepov. My sme ale neobjavili len desať rokov. Naše objavy a práca, či už priamo počas toho jedného mesiaca priamo v Egypte alebo počas zvyšného roka dokumentujú život, ktorý tu prebiehal od tzv. Druhého prechodného až po Grécko-rímske obdobie, teda takmer 2000 rokov.

Ľudia sa často pýtajú, či je v Egypte možné ešte niečo významné objaviť. Krásne to ilustruje práve situácia na Tell el-Retábí. Zvyšky tohto starovekého sídliska sa rozprestierajú na ploche zhruba 9 hektárov a my sme z tejto plochy doteraz preskúmali asi pol hektára. Do tohto odhadu som zarátala aj prácu našich egyptských kolegov v tomto období, ktorí boli nútení vykonávať záchranný výskum v uplynulých rokoch, ale ktorým so spracovávaním nálezov pomáhame. Vyzerá to teda tak, že na zvyšok lokality by sme potrebovali ešte ďalších minimálne 200 rokov. A takýchto miest sú v Egypte stovky… Každá jedna sezóna priniesla nejaký objav, aj tá extrémne krátka minuloročná. Časti opevnenia, obytné budovy, hroby, reliéfne stély, bronzové dýky, skaraby… K najdôležitejším objavom by ale patrili odpovede na otázky o tom, ako plynul čas na Retábí. Kedy sem prišli prví osadníci? Dokedy tu žilo ázijské obyvateľstvo? Kedy tu vznikla vojenská pevnosť a kedy zanikla? Už sú to takmer dva týždne, kedy sme po nich začali opäť pátrať.

Hoci sme tento rok začali sezónu oproti tým minulým vďaka včasnému vydaniu bezpečnostného povolenia nezvyčajne načas, už teraz je jasné, že práce, ktorá nás čaká bude viac, ako je možné stihnúť za ten krátky mesiac, ktorý v Egypte od 4. do 30. 09. plánujeme stráviť. Počiatočné plánovanie a organizáciu výskumu už nahradila naša zvyčajná práca, kedy od včasného rána (od 5.00 s budíčkom o 3.30) pracujeme v teréne a do večera sa venujeme spracovávaniu nálezov.

Väčšinu času nám doteraz zabrali dve činnosti. Tá hlavná bola príprava plochy, ktorú budeme v tomto roku skúmať, teda opäť staré známe okolie vstupnej brány do pevnosti Ramesseho III. Ako som už naznačila, miesto, kde kopeme sa neustále mení a žiaľ, hlavné nánosy času tvoria rôzne odpadky. Hoci to nie je zvyčajná predstava o práci archeológov v Egypte, dá sa povedať, že robíme výskum vlastne na smetisku. Tým ale nemyslíme len moderný odpad, ktorý sa na našej ploche za ten rok nazbiera. Väčšina nálezov na akomkoľvek starovekom sídlisku sú vlastne odpadky. Keramické črepy z rozbitých a vyhodených nádob, kusy polámaných kamenných nástrojov, úlomky kovov či zvieracie kosti. Táto plocha, teda naša Area 4, bola v minulosti značne narušená drenážnou jamou a dedinčanmi, ktorí si z nej spravili príležitostnú odkladaciu plochu. Aj tento rok bola plne využitá a nás pri prehliadke po príchode čakal pohľad na kopy odpadu z výroby dlaždíc, ktoré tu začal vo veľkom produkovať miestny podnikateľ a ktoré vystriedali zvyšky z minuloročnej májovej melónovej sezóny. Hotové dlaždice boli navŕšené v baleniach priamo nad zvyškami domov z 18. dynastie a časti hyksóskeho pohrebiska. Počiatočnou úlohou bolo teda premiestniť kopy dlaždíc, čo sme zvládli v relatívne krátkom čase pomocou ľudskej reťaze. Dočistili a zdokumentovali sme zvyšok platformy, ktorá podopierala opevnenie Ramesseho III, a začali sme skúmať, čo sa nachádza pod ňou. Taktiež sme ešte naposledy odokryli Čierny dom 1 a pod ním ležiaci Zelený dom resp. zvyšky hyksóskych hrobov, ktoré sme začali skúmať už v minulom roku, aby sme ich výskum dokončili a overili si niektoré hypotézy.

Druhou činnosťou, ktorá nás značne zamestnala na pár dní, bola dokumentácia zvyškov sídliska, ktoré odokryli naši egyptskí kolegovia vo februári tohto roku vo výkope pod modernou asfaltovou cestou, ktorú by mali už čoskoro rozširovať. Bezprostredná blízkosť tejto vysoko frekventovanej komunikácie ako aj miestneho poľnohospodárskeho trhu spôsobili, že v tomto dlhom a hlbokom výkope nadobudlo slovo smetisko nový rozmer. Len nadšenie zo zaujímavých stavebných zvyškov, rôznych budov a fascinujúcich profilov, ktoré sú vlastne doslova prierezmi dejín tohto miesta, nás obrnilo voči množstvu prachu a rôznym arómam, ktoré nás počas dokumentovania obklopovali. Toto všetko bude čochvíľa navždy zasypané. Svoju úlohu sme ale splnili a tak môžeme k našim vedomostiam opäť pridať veľa zaujímavých informácii. Za pozornosť stoja hlavne viditeľné zvyšky obranných múrov a iných častí pevnosti, ako obranný násyp či priekopa.

Počasie nám ako každý rok o tomto čase praje a teploty sa štverajú miestami až k 38 stupňom. Výnimočnou zmenou a zároveň prvým najvzrušujúcejším zážitkom uplynulého týždňa bola naša tradičná cesta na lokalitu v utorok, kedy sa dostavila hustá septembrová ranná hmla. Situáciu, kedy sa viditeľnosť obmedzí tak na pol metra, si miestni užívajú buď posilnením osvetlenia svojich vozidiel v štýle „pojazdnej diskotéky“ alebo práve naopak jeho úplnou ignoranciou. A hoci, ako som naznačila, sa Egypťania vo všeobecnosti neponáhľajú, stačí im dať nejaký dopravný prostriedok, ich tempo sa zvýši o 200 percent a výrazne tak prispievajú k dobrodružnosti cestovania v krajine.

O prvé archeologické vzrušenie sa nám postaral prvý hyksósky hrob, ktorý sme v sobotu otvorili. Obsahoval pohreb dieťaťa, na prvý pohľad nie veľmi bohatý, len s jednou nádobou, ale s jedným zaujímavým a cenným predmetom. Pravdepodobne na zápästí mal pripevneného skaraba – amuletné pečatidlo, ktoré malo vždy aj estetickú a magickú, teda ochrannú funkciu. Na dolnej strane tohto prívesku v tvare posvätného zvieratka sú zobrazené egyptské znaky, symboly zjednotenia Horného a Dolného Egypta – sema tawy. Tento motív bol veľmi rozšírený hlavne počas Strednej ríše a práve Druhého prechodného obdobia, z ktorého pochádza aj náš hrob. Výnimočný je pre nás hlavne v tom, že práve tento znak je aj znakom Nadácie Aigyptos. Tu sú to bohovia Seth a Horus, ktorí viažu symbolické rastliny oboch krajín, spájajú ich a zaručujú tak Maat – božský poriadok, trvajúci naveky. Berieme to teda ako symbolický darček k nášmu výročiu, isté znamenie, že práve aj naša nadácia svojou činnosťou k tomuto poriadku a večnej sláve Egypta prispieva.

V piatok sa k nám pripojila ďalšia časť tímu, ktorý je, čo do počtu členov doteraz najväčší, aký sme tu mali (predstavíme si ho v ďalšej časti), takže, nech už nás pod platformou a pieskovým násypom očakáva čokoľvek, veríme, že to zvládneme odokryť a zdokumentovať v rámci zostávajúcich dvoch týždňov. Hoci sa za tých desať rokov výskumu mnohé zmenilo, jedna vec ostáva stále rovnaká. Je to naše odhodlanie objaviť čo najviac a ten šialený čas poraziť.

Diel 2.

Poznaj blížneho aj vzdialeného svojho… (25.09.2017)

Vzhľadom na dlhé meškanie prvého blogu prinášame jeho druhú časť o niečo skôr. Ako to tradične býva, v druhej polovici tohtoročnej sezóny sa nám práce pekne rozbehli. A my po odstránení všetkých prirodzených či ľudskou činnosťou vyrobených prekážok, ktoré nás oddeľovali od starovekých štruktúr, dokumentujeme výplň priekopy pred pevnostným múrom Ramesseho III a snažíme sa zachytiť jeho predchodcu z 19. dynastie, ktorý by mal byť pred ním. Zároveň odkrývame zvyšky sídliska z 18. dynastie a pohrebiska z Druhého prechodného obdobia. Okrem otázok ohľadom času, ktoré som načrtla v predchádzajúcej časti je našim cieľom hlavne zistiť, kto a ako na Tell el-Retábí žil. Neoddeliteľnou súčasťou tohto výskumu je samozrejme aj spoznávanie spôsobu života ľudí, ktorí tu žijú doteraz.

Povedz mi, ako žijete…Come, tell me how you live…v súvislosti s touto otázkou ma vždy napadne knižka od Agathy Christie, ktorá je vlastne narážkou na archeologické lokality typu tell, teda sídliská podobné tomu nášmu a na ich výskum. Na veľmi podobných sa známa spisovateľka podieľala spolu so svojim manželom archeológom Maxom Mallowanom v Sýrii a spomienky zhrnula práve v tejto milej knižke. Prečo nás zaujíma, ako žili ľudia v minulosti? A nie v našej bezprostrednej minulosti, ale práve napríklad v Egypte? Mnohí sa často pýtajú, prečo robíme výskum v Egypte, keď je veľa zaujímavých vecí aj u nás na Slovensku. Aký má vôbec význam študovať starovekú kultúru, tak vzdialenú v priestore a čase od tej našej?

To prvé, čo spôsobuje záujem o iné kultúry – a platí to práve pri tej egyptskej, je jej odlišnosť od našej vlastnej. Určité neznámo a do veľkej miery záhadnosť. Aby ho človek mohol pochopiť, nesmie sa báť a musí sa mu otvoriť. Je to práve totiž stret s inými kultúrami, ktorý posúva ľudský vývoj vpred. Konfrontáciou s iným, cudzím a neznámym sa človek mení. Veci si interpretuje podľa svojho vlastného prostredia, veľa si osvojuje, prispôsobuje, alebo veci nevyhovujúce jeho zmýšľaniu a životu odmieta. Vývoj a vplyv tu je ale vždy.

Tak to bolo už v staroveku, v prípade Egypta a jeho susedov v dobe bronzovej alebo v neskoršom období, keď sa Egypťanmi inšpirovali v mnohom Gréci a sami potom posúvali hranice vzdelanosti, umenia a politiky. A tak ako Gréci, aj my môžeme v štúdiu starovekého Egypta nájsť mnoho informácií, ktoré nám môžu byť prospešné pre našu súčasnosť. To je práve ďalší, v určitom zmysle praktický dôvod, prečo sa oplatí cudzie a napríklad aj staroveké kultúry študovať. Kvôli vedomostiam o vývoji spoločnosti, teda aké faktory viedli k jej vzostupu a rôznym zmenám, kto konkrétne tieto zmeny inicioval a aké boli jeho motívy, do akej miery sa na nich podieľali napríklad presuny obyvateľstva, aké boli ich dôvody a dôsledky…

Mnohí členovia nášho tohtoročného tímu sa venujú štúdiu rôznych kultúr, nielen tej egyptskej a študujú ich nielen doma, ale sami žijú v iných krajinách a za ich štúdiom a výskumom dochádzajú stovky až tisícky kilometrov. Tak to bolo už od študentských čias v prípade vedúceho nášho tímu Jozefa Hudeca a jeho bývalej spolužiačky Květy Smolaríkovej, ktorí študovali egyptológiu v Prahe a na štúdium klasickej archeológie sa tam chystá aj Lukáš Kováčik. Ja a Lucka Hulková sme egyptológiu študovali vo Viedni, kde pokračujeme na doktorátoch, jedna na klasickej archeológii, druhá na egyptológii. Nové účastníčky nášho výskumu Silvia Štubňová a Paulína Šútorová sú egyptologičky pôsobiace jedna v USA a druhá v Anglicku. Lenka Horáková sa podieľala na výskume stredoamerických kultúr v Guatemale, Radka Knápek sa zaoberá prevažne dobou sťahovania národov v Čechách, Ján Marko študuje blízkovýchodnú archeológiu v Brne. Práve aj štúdium a práca v zahraničí je niečo, čo nás v mnohom obohacuje, človek si na jednej strane domov prináša nové vedomosti a skúsenosti a v cudzom prostredí je vystavený často väčšej konkurencii, ktorá ho motivuje a núti sa zlepšovať. To je práve jedným z najdôležitejších faktorov pri medzikultúrnom strete.

Veľkú časť nášho výskumu tvorí tzv. Druhé prechodné obdobie, doba, kedy bol Egypt z veľkej časti ovládaný tzv. Hyksósmi, predstaviteľmi ázijského obyvateľstva, ktoré bolo usadené hlavne v nílskej delte. Hyksóski panovníci sídlili v neďalekej Tell el-Dabae (Avarise) a toto v Egypte cudzie obyvateľstvo vytvorilo na našej lokalite doteraz najstaršiu fázu osídlenia. Práve z tohto obdobia pochádza hrob, ktorý sme našli minulý týždeň a pridali sa k nemu ďalšie. Hyksósi sú v egyptských prameňoch opisovaní ako nebezpeční dobyvatelia, ktorí boli pre Egypt pohromou a ktorých sa po náročných bojoch podarilo egyptským panovníkom poraziť a z krajiny vyhnať. My máme ale hroby obyčajných ľudí, ktorí očividne tvrdo pracovali a viedli vo východnej delte úplne normálny život. Hoci mali inú materiálnu kultúru – to znamená napríklad používali inú keramiku alebo sa nechávali pochovať iným spôsobom, veľa od Egypťanov prebrali. To bol práve príklad skarabu so znakom zjednotenia Oboch krajín. V hrobe ho malo na zápästí malé dieťa. Symbol egyptského štátu bol prebratý týmito cudzincami a stal sa symbolom s magickou mocou. Táto mala mŕtvej zabezpečiť ochranu aj na druhom svete.

Neboli to ale len Hyksósi, ktorí od Egypťanov veľa prijali. Keď sa to tak vezme, hoci bolo toto obdobie pre nich v mnohom traumatizujúce, práve táto kríza bola impulzom k novému začiatku, teda Novej ríši. Obdobiu, v ktorom krajina dosiahla nevídaný rozmach a moc, najväčší územný rozsah a vojenské úspechy. Boli to práve kone, bojové vozy a nové druhy zbraní, ktoré prispeli k ich vojenskej sile. To ale nebolo všetko. Egypt sa prvýkrát doslova otvoril svetu. Začal preberať napríklad množstvo umeleckých prvkov či remeselných praktík z iných kultúr, z Mezopotámie či od svojich severných susedov v Egejde, ale napríklad aj náboženských predstáv. Do egyptského panteónu (súbor božstiev v polyteistickom náboženstve) boli zaradené sýrske božstvá ako Astarte či Baal/Rešep. So susednými krajinami udržiaval diplomatické kontakty a zdieľal nielen materiálne zdroje, ale práve vedomosti a poznatky, ktoré obohacovali všetkých účastníkov.

Pri pobyte v Egypte neštudujeme len staroegyptskú kultúru, ale aj tú modernú egyptskú a v mnohom na nás vplýva. Horúcej klíme a tunajším mravom sa prispôsobujeme našim oblečením, ktoré musí byť v prvom rade odolné a samozrejme dlhé, aby nás chránilo pred slnkom a pohoršenými pohľadmi. K hlavným evergreenovým trendom patrí piesková farba, káro a modrá na mužských košeliach, pričom jednotlivé kusy dostávajú každým pracovným dňom iný odtieň podľa druhu odkrývanej štruktúry – pieskový (naviata vrstva piesku) či popolový (ohnisko) odtieň. Tieto outfity ale vylepšujeme často práve šatkami uviazanými na egyptský resp. orientálny spôsob.

Od miestnych sa učíme hlavne rôzne triky na prežitie každodenných krízových situácií, často skôr technického rázu. Ako poskladať a pretransportovať čo najväčšie množstvo predmetov na oveľa menšom priestore, ktorý na prvý pohľad vyžadujú. Ako vytvoriť tienidlo z akéhokoľvek dostupného materiálu či uľahčiť si prácu s vynášaním fúrikov skrátením cesty a premyslenou organizáciou práce. Tipy a triky egyptských „mohandísov“ (opravárov) nemajú konca hlavne pri spravovaní vybavení ubytovania a domácich spotrebičov.

Ďalším z faktorov pri medzikultúrnom kontakte je samozrejme jazyk, ktorý sa snažíme si miestami osvojovať. Arabčina je veľmi ťažká a jazyková bariéra, žiaľ, často pretrváva. Býva však často nielen zdrojom problémov, ale aj pobavenia, pretože podporuje inovatívne spôsoby komunikácie od gest až po konkrétne činy. Väčšina z nás ovláda základné frázy, ktoré sú dôležité hlavne pri komunikácii s našimi robotníkmi, K ďalšej slovnej zásobe patria výrazy ako automatická práčka, elektrina, záchod či plynová bomba, teda veci, ktoré potrebujeme často opraviť alebo vymeniť, pretože nefungujú tak, ako by sme potrebovali. A samozrejme, ako to býva, najčastejšie používanými slovami sú pozdravy, zdraviace formulky sú v arabčine väčšinou dlhšie.

Obzvlášť populárny je pozdrav pri rozlúčke „Má saláma“ (arab. Ma’a Salama/mier s tebou), ktorého doslovný preklad tento rok nadobudol nový rozmer. Určite to tu nemáme „na saláme“, pretože makáme ako sa dá a snažíme sa spraviť čo najviac. Máme ale salámu. Hoci sa v Egypte musíme v mnohom uskromňovať, jedlo k tomu rozhodne nepatrí a plány schudnúť tu sme všetci vzdali už prvý týždeň. Odborníci na zdravú výživu by z nás radosť nemali, pretože kalórie dobíjame hlavne chlebom a sacharidmi všetkých druhov. Celý mesiac trávime ale takmer bez mäsa. Práve tento fakt priviedol značnú časť tímu na myšlienku, že voľné miesto v kufri vyplnia nejakou tou špecialitkou v podobe slaniny, klobásy alebo salámy. Ako praví slovenskí turisti tak máme „nafasované z domova“, čomu by sa mohol niekto smiať. Po dvoch týždňoch jedenia falafelu na obed človek ale naše rozpoloženie okamžite pochopí. Doma pre nás tak bežné, ale tu absolútne vzácne. Tu, v týchto podmienkach, si na saláme nakrájanej na kocky pochutnávame ako na tej najlepšej švajčiarskej čokoláde. A tak dochádza k miešaniu kultúrnych vplyvov aj v oblasti kuchyne.

Energiu budeme jednoznačne na budúci týždeň potrebovať. Ostáva nám ešte veľká plocha na odokrytie, v oblasti neskoršej ramessovskej priekopy vychádzajú na povrch nové hyksóske hroby, ktoré boli pravdepodobne práve jej výstavbou porušené. Objavili sme batériu pecí v hospodárskom priestore v oblasti domov z 18. dynastie a rôzne iné súčasti hyksóskeho sídliska. Uvidíme čo nám ešte v tomto roku o živote na Tell el-Retábí povedia.

Diel 3.

Poklady, „Tomb raideri“ a Popolušky (02.10.2017)

Každý archeológ túži učiniť veľký objav. To je skrátka fakt a kto vám tvrdí niečo iné, tak klame. Objav však neznamená automaticky poklad, o ktorom ľudia často hovoria v súvislosti s archeologickým výskumom a pod ktorým si automaticky predstavujú rôzne cenné respektíve esteticky príťažlivé predmety. To je ale len jedna z mnohých foriem toho, čo sa snažíme v zemi nájsť. Pokladom môže byť popri konkrétnom predmete aj jediná informácia. Nový poznatok, o ktorom sme doteraz nemali poňatie. V našom prípade sú to hlavne informácie po ktorých bádame, teda odpovede na otázky, ktoré som kládla v predchádzajúcich dvoch častiach. Čo sa týka toho druhého, cenný predmet, ako napríklad strieborný prsteň so zasadeným ametystovým skarabom, aký sme našli v jednom z objavených hyksóskych hrobov, samozrejme poteší, ale jeho výpovedná hodnota nie je ani zďaleka taká veľká ako pár múrov a vrstiev, ktoré nám hovoria čo sa na sídlisku v danom období dialo.

Samozrejme aj taký prsteň má mnohostranný význam. Vypovedá hlavne o spoločenskom postavení jeho majiteľov, teda jedincov pochovaných v hrobe alebo skrátka o obyvateľoch sídliska, kde bol nájdený. Jeho hodnota v momente jeho objavenia spočíva ale aj v tom, že nás takýto nález poteší a motivuje k vyšším výkonom a práci. V neposlednom rade predstavuje prsteň reprezentatívny predmet, ktorý má potenciál zaujať aj ne-archeológov. Záujem a zvedavosť sú vstupnou bránou poznania, v našom prípade bránou k všetkým už spomínaným otázkam a odpovediam, bránou k záujmu o tie zvyšné druhy našich „pokladov“. Toto samozrejme nie je prvotným cieľom vedeckého bádania, ale náš výskum by sme bez podpory práve nevedeckej obce, mnohých z vás, ktorí čítate tento blog, našich fanúšikov, vykonávať nemohli.

Práve druh činností, ktoré na výskume najčastejšie vykonávame a ktoré vedú k objavovaniu týchto druhov pokladov sa dajú rozdeliť podľa týchto dvoch kritérií. Na jednej strane je to objavovanie hrobov, preto výraz „Tomb raider“, evokujúci dobrodružstvo respektíve vzrušenie a nádej na zaujímavé nálezy. Hoci sme v oblasti pod podestou pre obranný múr Ramesseho III., na sever od domov z 18. dynastie, našli viacero hrobov, toto pomenovanie je naozaj len veľmi symbolické. Naše hroby nie sú žiadne bájne hrobky plné pokladov. Ich majitelia boli bežní ľudia a prevažne malé deti, ktoré sa v staroveku veľmi často nedožili dospelosti. Tieto okrem skarabea, ktorého som spomínala v predchádzajúcich častiach, nemali takmer žiadne prídavky. O to väčšie prekvapenie bol pre nás hrob bez akejkoľvek murovanej štruktúry, ale s celkom bohatou výbavou. Dotyčný alebo dotyčná pochovaná v tomto jednoduchom hrobe dostala od pozostalých na večnosť práve zmieňovaný strieborný prsteň, strieborné platničky, pravdepodobne súčasti náramku alebo nášivky, skaraba a skaraboida (pečatný amulet v tvare štvorcovej platničky), striebornú ihlicu a strieborné platničky či súbor korálikov z polodrahokamov ako ametyst, karneol a horský krištáľ. Takýto druh skvelého objavu nám naozaj zrýchlil tep, najmä, keď plocha po začistení ukazovala ďalšie a ďalšie tmavé obrysy, teda potenciálne hroby.

Druhá časť je tzv. popoluškovská robota, ktorá je v archeológii v podstate najčastejšia. Najviac sa pomenovanie Popoluška hodilo pri tohtoročnom odokrývaní dvoch piecok, ktoré boli pravdepodobne súčasťou hospodárskeho dvora alebo oblasti našich domov z 18. dynastie. Popolovo-čierni od hora až dole sme sa snažili od seba odlíšiť množstvo usadených vrstiev a teda fáz používania týchto zariadení. Využívané boli pravdepodobne na kuchynské účely, teda na pečenie chleba a iných jedál. Zdĺhavá práca vyžadujúca veľké úsilie a trpezlivosť, koncentráciu a precíznosť doslova pripomína triedenie zrniek šošovice od hrachu. Toto je náplň každého jedného dňa. Rozlišovanie vrstiev a jednotlivých stavebných fáz, začisťovanie hrobov a vyberanie kostrových pozostatkov. Práve jednotlivé kosti potom triedi a analyzuje naša antropologička Alenka Šefčáková. Trpezlivo vyskladá celú kostru z veľmi zle zachovaných malých častí kostičiek a dokáže z nich určiť aj tie najmenšie detaily zo života ich majiteľov. Zrnká piesku skorodovaného materiálu zase trpezlivo oddeľuje František Engel, náš reštaurátor. Ten sa tento rok obzvlášť vyhral s predmetmi z minulého roka ako dýkou či hrotom oštepu, ale aj práve so zmieňovanými striebornými šperkami. Koráliky do formy náhrdelníka spájala a potom ich zase na jednotlivé fotky každej jednej rozdeľovala naša kolegynka Renáta Rábeková. Stovky dokumentačných fotiek zase trpezlivo vytrieďuje, upravuje a popisuje Lenka Horáková. Obrovské množstvo trpezlivosti a presnosti si vyžaduje každá jedna kresba nálezov, ktorú vytvoria naši hlavní kresliči Radka Knápek a Lukáš Kováčik stovkami čiar a bodiek, aby presne zdokumentovali aj ten najneforemnejší kamenný nástroj. A nie hrach od šošovice, ale rôzne druhy piesku, ílu a iných prímesí zase oddeľujú a analyzujú pedológ Emil Fulajtár a stavebný inžinier Miro Černý, skúmajúci tehlu po tehle a geologickú vrstvu po vrstve, aby mohli zistiť, aké bolo v lokalite životné prostredie a ako sa tu stavalo a teda žilo.

Keď som v minulej časti nášho blogu písala o gastronomických vychytávkach v podobe salámy a iných našich domácich pochúťkach, tie dosiahli vrchol, keď ďalší člen tímu, archeológ Ján Marko robil langoše. Je až neuveriteľné, ako si človek takéto poklady z domova váži, keď je dlhšie preč a hlavne, keď sa po náročnom pracovnom dni, plnom ťažkých fyzických aktivít, vráti z terénu. Práve fyzická práca dodáva tým častým popoluškovským aktivitám doslova nádych akčnosti. Najrôznejšie, veľakrát doslova akrobatické pozície od mnohých druhov sedenia a kľačania až po ležanie pri začisťovaní hrobu (tzv. archeologická jóga), vznášanie sa so geodetickým zrkadlom nad zameriavanými štruktúrami a rôzne kreácie pri fotení (šplhanie pri rebríku, tienenie vlastným telom), vyžadujú množstvo energie a dobrú kondíciu.

Toto všestranné nasadenie si v treťom týždni výskumu začína vyberať jasnú daň a prejavuje sa najrôznejšími známkami únavy. Vstávanie je každým dňom ťažšie, človek zaspáva prakticky na každom mieste a v každej polohe. Miro nás naposledy pobavil hláškou, že by nikdy sám na lokalitu autom netrafil. Za celé tri sezóny, ktoré tu strávil, nikdy nevidel celú cestu, lebo vždy v niektorej fáze, či cestou tam či naspäť, zaspal. Príprava do terénu začína byť náročná, človek zabúda rôzne časti nutnej výbavy ako klobúk, slnečné okuliare, opaľovací krém, v horšom prípade zabudne, že má službu pri raňajkách a iná ochotná osoba ho musí zastúpiť, to znamená vstať o päť až desať minút skôr, čo je v tejto fáze výskumu naozajstná obeta.

Všetky tieto nedostatky ale idú ruka v ruke s narastajúcimi nálezmi. Ako tomu bolo už v roku 2011, aj výskum v tomto roku jasne ukázal, že oblasť východne od Čierneho domu 1 bola využívaná ako hospodárska oblasť, kde sa nachádzali pece a sýpky na spracovanie potravín a prevádzkovanie drobných remesiel. Také pece boli najčastejšie „domáce spotrebiče“, ktoré nachádzame pri výskume sídliska takmer v každej fáze a z ich začisťovania a postupného rozoberania sa dozvedáme, ako ich používanie prebiehalo. Táto oblasť bola navyše veľmi intenzívne využívaná ako pohrebisko v Hyksóskom období a nám sa podarilo objaviť viac ako desať hrobov. Žiaľ, ako sa ukazuje pri väčšine z nich, objavené boli už starovekými „Tomb raidermi“, lepšie povedané „Tomb robbermi“ – teda vykrádačmi hrobov. Vyzerá to tak, že už v Druhom prechodnom období alebo na začiatku Novej ríše boli tieto hroby intenzívne rabované a vykrádači presne vedeli, kde na nich čaká tá najlepšia korisť.

A práve pri odkrývaní jedného takéhoto hrobu mi napadla ešte iná myšlienka ohľadom archeologických pokladov. Jednalo sa o hrob dospelej osoby a novorodenca, teda pravdepodobne matky a dieťaťa, ktorí zomreli pri pôrode alebo krátko po ňom. Hrob bol narušený vykrádačmi, ktorí v ňom nezanechali nič, okrem niektorých kostí mŕtvych, roztrúsených po hrobovej komore a jame, ktorou sa do hrobu dostali a vyťahovali nájdené cennosti. Či už bol zosnulý bohatší alebo chudobnejší, jeho najväčším pokladom boli určite jeho deti, tak ako je to aj dnes. Ich strata musela byť jedna z najhorších vecí, ktoré človek môže v živote zažiť a práve počet detských hrobov jasne ukazuje, že k tomu dochádzalo veľmi často. Práve takýto druh nálezov nám vždy jasne pripomenie, že odkrývame stopy po životoch normálnych ľudí. Ľudí, ktorí žili, milovali a umierali. A taktiež tých, ktorí narušili ich posledný odpočinok, či už z chamtivosti alebo zo zúfalstva, v snahe zabezpečiť si živobytie. Niekto by mohol tvrdiť, že my archeológovia robíme vlastne to isté, ale nie je to tak. Našim cieľom určite nie je zisk. Je to práve snaha týchto ľudí objaviť a pochopiť a tým aj dobu, v ktorej žili.

Diel 4.

Po sezóne (31.10.2017)

Ako zvyčajne, náš blog zakončujeme už po sezóne, tentokrát s niekoľkotýždňovým odstupom. Práve v týchto dňoch ukončili svoju sezónu naši poľskí kolegovia, ktorí po nás prácu na konci septembra prebrali a venovali sa výskumu na východnej strane modernej cesty.

Posledný týždeň výskumu bol ako vždy najkritickejší. Potvrdzuje sa zákon schválnosti, keď sa počas posledných pár dní objavia skvelé nečakané nálezy, ktoré je ale pre krátkosť ostávajúceho času takmer nemožné zdokumentovať. S nasadením sme však spravili, čo bolo v našich silách, a k doterajšiemu percentu odkrytej plochy na Tell el-Retábí sme pridali ešte niekoľko nielen štvorcových ale predovšetkým aj kubických metrov.

Kubických hovorím hlavne kvôli tomu, že sme samozrejme skúmanú plochu odkryli až po samé dno a práve v hlbších vrstvách na nás čakali ďalšie prekvapenia. S určitosťou sme odhalili nielen viac štruktúr patriacich k fáze tzv. Zeleného domu pod Čiernym domom 1, medzi inými už spomínané piecky, ale aj viac fáz ešte staršieho osídlenia. K hyksóskemu sídlisku môžeme pripočítať nové múry patriace viacerým budovám a hospodárske zariadenia ako silá či ohniská. Najprekvapujúcejšia bola ale tento rok koncentrácia hrobov, ktorých objavovanie som opisovala v predchádzajúcich častiach. Celkovo sme ich našli dvanásť.

Dva „podozrivé“, farebne odlišné oválne objekty, ktoré sme začisťovali s domnienkou, že už sme naozaj na geologickej vrstve, odhalili ďalšie dva hroby. V štrkovom podloží našli miesto svojho posledného odpočinku dokonca traja jedinci. Hroby boli v takej blízkosti a v tak sypkej štrkovej vrstve, že ich odkrývanie si opäť vyžadovalo dávku akrobatického nasadenia. Jedno telo bolo bez akýchkoľvek prídavkov doslova pohodené v hrobovej jame. V druhej jame spočívali bok po boku ďalší dvaja jedinci, spolu s niekoľkými nádobami a pravdepodobne drevenou krabičkou, ktoré ich sprevádzali na druhý svet. Posledné dva hroby sa objavili v oblasti pod pieckami z 18. dynastie, pričom len jeden z nich sme mohli otvoriť a preskúmať. Druhý bol zachytený len čiastočne, v rohu tohtoročnej výkopovej sondy a nebolo preto možné ho zdokumentovať. Zasypaný a tak zakonzervovaný nás bude musieť počkať do budúcej sezóny.

Do budúcej sezóny… Ďalší rok budeme musieť čakať, kým sa sem budeme môcť vrátiť a v našej práci pokračovať. Hoci je mesiac pobytu v Egypte vždy náročný a človek sa po tejto dobe teší na návrat domov, na všetko a všetkých, ktorí ho doma čakajú, pri odchode vždy prichádza aj dávka nostalgie. Za čím konkrétne? Za skorým ranným vstávaním? Za horúcim egyptským poludňajším slnkom? Za stovkami múch, komárov a švábov? Za falafelom a mangom? Za tonami odkopaného piesku, stovkami vyplnených formulárov, nakreslených nálezov, roztriedených kostí, zameraných bodov, nafotených fotiek? Za spoločnosťou skvelých ľudí? Áno, za tým všetkým. Hlavne za neopakovateľnými chvíľami objavovania histórie tohto úžasného miesta a života jeho obyvateľov v dobách faraónskeho Egypta, ktoré nás – nielen členov nášho úžasného tohtoročného tímu – tak fascinujú a ktoré tak milujeme. Kolega Miro to v lietadle jasne zhrnul za mnohých z nás: „Prídem domov, dám halušky a môžem ísť znova.“

Dianie vo svete je veľmi nevyspytateľné a nie je vôbec isté, ako každý rok, či sa nám podarí prísť aj na ten budúci. Či to situácia v krajine umožní, či dostaneme potrebné povolenia včas a či budeme mať dosť prostriedkov, aby sme mohli vo výskume pokračovať. O to vzácnejší je každý jeden moment, ktorý sme mohli v Egypte stráviť a využiť na získanie nových poznatkov a za ktorý musíme byť vďační.

Kým nastane čas návratu budeme spracovávať novoobjavený materiál, pripravovať našu plánovanú publikáciu o lokalite v slovenčine, plánovať ďalšiu sezónu a všetky výsledky našej činnosti vám približovať v podobe článkov alebo prednášok. Sledujte nás ďalej!